Uprostred noci II.

Akokeby sa niečo rodilo, niečo vznikalo. Keď tu sedávam takto. Uprostred noci. Dnes myslím na mojich bratov. Večery a noci s nimi. Pri otvorených oknách oproti sladovni, keď sme sa silou mocou snažili naladiť dobrý nočný drumbase. Ponorení do tých ťažkých storočných perín. Štelovali sme to, až kým sa nepodarilo. Vtedy som silno zavrela oči, aby som v žiare pouličnej lampy nevidela žiadnych pavúkov a hlavne aby som nevidela cez okienko v dverách na schodište. Lebo vždy som sa bála, že tam niečo uvidím. Zaspávala som s kvalitnými setmi v ušiach a vlastne som ani netušila, čo je to drumbase.

Večery, keď nás naši nechali samých doma. Neviem prečo je taká sranda vymýšľať zloby proti najmladšej sestre. Zažatá neónka nad dresom a chuť sódy bikarbóny v ústach. Už neviem čo bolo ďalej, ale teraz mi je pri tej spomienke smiešne. Mala som riadne rada náš byt.

Noci v plnej izbietke. Raz som mala nočnú moru, v ktorej mi všetko išlo na nervy. Potom som sa zobudila a zistila, že môj brat hrozne nahlas dýcha (mal strašne silné alergie). To bol ten zvuk, čo mi vo sne išiel na nervy...noci v plnej izbietke a moja večná otázka: "Maťo, spíš už? Heeej. Maťo, spíš už?" "Spím" "Viktor, spíš už?? Heeeeej. Viktor? Spíš už?" "Hej, spím, daj pokoj." "Peťo, spíš už?" "Iva sklapni už!" ..chýba mi to :)

Noc keď som prišla domov príliš smutná, ale Viki mi povedal pravdu. Postavil sa za mňa a na to nikdy nezabudnem. Noc, keď sme tam len tak ležali a dookola počúvali. Len tak byť spolu. Uprostred noci.

Bratia sú na nezaplatenie.

Bratislavský.

Zamilovanosť, ktorá rastie. Tak nejak sa to začalo s celým mojim bratislavským príbehom vtedy, pred rokom a dačo. Tie krásne dva týždne mi stále vŕtali v hlávke a nedali pokoja. A vedela som, že škola je tu hrozná. A vedela som, že Bratislavka je choatická. Ale akosi ma ten chaos stále priťahoval a Otec mi toto mestečko stále pripomínal. Štuchal do mňa, a ja som pochopila, že je čas zmeniť vzduch.

Teraz je tu už jesenne. Prudko jesenne. Mrazivo jesenne. Prišiel chlad, hmly, nekonečné čajíkovanie. Ochorela som, veľa som spala a všetky tie rutiny. Grep mám v poličke. Chrípkový rituál som veru ešte nezavŕšila, ale cesnaku v polievočke bolo požehnane, takže si môžem odškrtnúť ďalšiu položku zo zoznamu how to get well homely. A rozpísala som sa, preto prišla aj chuť písať blog. Lebo sa blíži tour, tak píšem. Lebo treba do školy...a teraz konečne preto, lebo sa mi chce. A to je asi ten najkrajší pocit. Napíšem asi aj gdzn blog už konečne :D...a musím sa podeliť o jednu vec. Že sa mi dnes v noci snívalo so Steffy. A bolo to krásne. Trochu smutné, ale napokon som si obula svoje topánočky, dala som jej pusu na čelo a chcelo sa mi plakať od radosti.

Keď som tu bola v apríli bola som smutko, že som nemala so sebou foťáčik. Ale kamky mi povedali, že tu predsa ešte veľa budem a veľa toho sfotím. Síce som chvíľu neverila, že sa to môže stať realitou, stalo sa. Tak teraz chodím a fotím. Chcela by som aj viac. Chodím a spoznávam. Učím sa názvy ulíc a zástaviek a tiež čo ma kam odvezie.Zisťujem kde je dobrá káva za prijateľné ceny a kde je zlá káva a ešte k tomu predražená...lebo niekedy vám ani extra hipsterské prostredie nevykompenzuje tú kyslú kávu. Proste ju nemám rada, to je celé. Rada chodím polievkovať. Stretávam sa s kamarátmi. Niekedy úmyselne a často náhodou. A mám nové topánky! Šťastná prešťastná, nôžky sa už nepremočia a nezamrznú. Učím sa nové jazyky a pomaly zisťujem, ako to tu funguje. Hľadám si prácu. A hľadám lásku. Týmto pozdravujem Nikču :D. Snívam o dobrodružstvách a teraz už končím, aby som zas ďalšie išla žiť. Čau kamarát!

Ešte keď tu bolo teplejšie. Bratislavskosť pekná.

Večer. Domov. Dočasný.

Sprievodca galaxiou. Nerád sa fotí.

Mestečko.

Paťka na umelo vytvorenej lúke. Paťa je jeden z bratislavských pokladov.

Tam hore. Vznášať sa.

Uprostred noci.

Niektoré spomienky sú nezabudnuteľné. V moje hlave sú mnohé nočné. Keď mesiac svieti najsilnejšie alebo naopak, keď ho vôbec nevidno. Pri niektorých sa mi chce plakať, lebo viem, že už nikdy nič tak krásne nezažijem. Pri niektorých sa usmievam. Raz mi jedna kamarátka povedala, že možno to je dobré. Že nemám byť smutná, lebo to je najviac skvelé. Veci už nikdy nebudú tak, ako boli. A keby som sa ako snažila, už by tak isto nikdy byť nemohli. Nebudú. Budú iné. Verím, že lepšie. Alebo proste budú chutiť a voňať inak.

V noci sú veci intímnejšie. Monochromatické svetlo vytláča zo sveta všetko, čo by bolo navyše. Vata je preč.Ostáva len to, čo je podstatné. Lebo niekedy je svet jednoducho čiernobiely. Lebo to niekedy stačí. Keď sa chcete pod splnom mesiaca pozerať do očí tomu, koho milujete. Alebo keď chcete v tme ležať na gaučíkoch a pozerať sa na cestu na mesiac. Keď viete, že je po polnoci a prichádza čas na spektakulárne zážitky. Sedieť v Sliačskej doline na obrovských kmeňoch stromov a užívať si čas s priateľmi. Uprostred vôní. Utekať za dažďa na Astoriu aby ste si kúpili najlepší kebab v okolí. A potom sa viesť nočnou električkou. A dúfať, že sa nestratíte.

Keď som bola malá, rada som si predstavovala, že sedím v izbe na vrchu mrakodrapu a cez veľké presklené okná pozorujem nočné svetlá. Vždy som sa tešila na dušičky. Lebo tie cintoríny z diaľky vyzerajú ako také veľkomestá plné svetiel. Byť tam hore, v tichu a tme a pozorovať ruch a život pod sebou. Keď je tma, rada hrám na klavíri. Uprostred ticha.

V noci sa najlepšie pozorujú hviezdy. Ó áno. Najkrajšie klišé letných nocí tie meteorické roje. V noci sa najlepšie jazdí za tescom. Leží na chodníkoch a pozoruje svet naokolo. Niekedy sa niečo deje a niekedy sa nedeje nič.

Mám rada spomienky na noci, keď sme vyčkávali na prvé vlaky a mysleli si, že kým niečo príde tak asi zamrzneme. Túlali sa ulicami a vedeli sme, že môžeme ísť kamkoľvek a kedykoľvek. Nič nás nezdržalo. A mám jednu ultra krásnu nočnú spomienku. Nezabudnuteľnú. Pohoda pred pár rokmi keď som bola akurát takmer na okraji stanového mestečka a odrazu prestali hrať všetky stage. Ostal iba jediný. A ja som tam stála v tej tme iba nado mnou obrovský mesiac a do ticha znel z diaľky hlas Jose Gonzaleza.

Nočné mestá aj nočné lesy. Nočné ulice, nočné izby, nočné tancovačky, nočné pogovačky. Nočné rozhovory. Nočné ticho. 18 seconds before sunrise. See you soon.

Zahmlený

Bola jar a dnes už je babie leto. Bolo toho veľa a ja som nevládala. Deň po najťažšej skúške som vymenila film a šla som fotiť lásku. Otca s dieťaťom, radostné úsmevy aj môj obľúbený pár. Ale film som asi založila zle. Celý je akýsi zahmlený. Asi to tak malo byť. Lebo celý ten čas bol tak trochu zahmlený. Príliš často som jasne nevidela pre slzy. A srdce sa tiež pozeralo ako cez závoj. Nevidela som pravdu a hoci som ju úporne hľadala, nedokázala som ju nájsť. Vtedy som vedela len jedno. Musím sa naučiť radovať skôr, než uvidím čo je za zákrutou. Nakreslila som si vtedy obrázok a Pán Boh mi k nemu hovoril. Keď človek vychádza z púšte, odrazu uvidí potok, malú rieku. Konečne voda! Život! Chce sa tam usadiťa užívať si na jeho brehu. Začať nový život za púšťou. A pri tom úplne zabudne, že Boh mi kedysi prisľúbil oveľa viac. Povedal mi: "Kráčaj po prúde tejto rieky a zavediem ťa do zasľúbenej zeme." Tak som sa učila kráčať a radovať sa.
Moje chvíle boli stále menej ružomberské a stále viac sliačske. S Mišenkou sme brázdili ulicami a cestičkami a ukazovala mi najromantickejšie miesta na Sliači. Je to kamka. A bol posledný deň jej obľúbeného mesiaca a rozprávali sme sa o fazuľovej polievke :D. Niekedy si blbosti pamätám.
Teraz je pomaly čas zas vymeniť film, vyvolať fotky letné a čakať na tie správne jesenné. Dúfam, že sa podaria viac ako tie, na tomto zahmlenom filme. Veď svet už je nový, vyumývaný.

zahmlená ničota

Peter a Barbora na fototermíne. Los Oceános táto kráska zaspievala.

#DrsnáGurka

Keď má drsná Gurka dobrú náladu

romantika ako vajčo

cestičky sliačske. milované mesto

Pampeliškyyyyy

Pampelišky majú párty

Mišena tajomná

Toto neviem už

Rozkvitnutý svet

Jar bola plná kvetov a slnka. A tak to má byť. Mám pocit, že trvala prikrátko, ale to asi len preto, že som vtedy toho riešila veľa školského. Písala bakalárku a púšťala si Noah and the Whale a vychutnávala first days of spring, first shapes of something amazing. Fotila som cestou do obchodu. Lebo to bol jediný čas vo dni, keď som išla do ulíc. Sliačskych. Väčšinou. Túžila som vykročiť, oboma nohami vyskočiť, najlepšie z okna a vhupnúť do čohosi nového. Ale miesto toho som iba sedela a písala. Bakalárku a občas nejakú tú básňu. O tom, že zistím kto som až keď sa zapozerám do Jeho očí. A v Jeho pohľade bude všetko na svojom mieste. A ja budem taká, aká som naozaj.
A veľa ma učil. O tom, že mám spravovať svoj čas a hlavne nezabúdať na čas s Ním. Pamätám si, ako som si raz urobila taký iný deň. Rozhodla som sa, že pôjdem von a budem fotiť, lebo nemôžem premeškať všetku tú krásu. Už som neobsedela. Na stanici som stretla Aďku a len som si tak oddychovala. Bol to pekný deň na peknom Sliači. Potom som sa vrátila domov a zas sa učila. Ale svet je hneď iný, keď ste nedovolili, aby ho okolnosti urobili šedým a škaredým. Všetko môže byť krásne, keď sa na to pozeráš Láskou. Božím pohľadom. Očami, ktoré vidia aj v blate zlato.

Ružomberské prechádzkovanie

Chce sa mi len usmievať. Mám strašne cool kamky, s ktorými sme strávili pár pekných chvíľ v Ružomberku. Teda. S Agátkou aj viac, s Dominkou trochu menej. Ale vždy to bolo skvelé :)
Takto sme spolu išli na Godzone konferku. Z nášho privátu až do Koniarne. Ou yeah. Päťsto hodín asi. Ale bolo to superské! Lebo s kamkami vám je vždy pekne. A hoci som mala divný stav, lebo to bolo day after po preťažkom boji, v ktorom Pán Boh musel bojovať za mňa, aby sa pani Serafínová nado mnou zľutovala, i tak to bolo pekné. A zistila som, že keď máte stres, tak on vám akosi ostane v bruchu, aj keď už je po všetkom, čo vás stresovalo. Zvláštne. No o to nejde. Ide o to, že to bol krásny deň :) Slnko krásne svietilo (áno, aj v Ružomberku sú občas takéto dni) a my sme hľadali najkrajšie kvetinky na stoly do konferovej kaviarne. A Dominka si kúpila prvé jahody. A ja som mala hrozne ťažký batoh. lebo som ťuťka. A kúpila som si super triko. A na viac hriechov si už nespomínam :D Joj! Ale stojí to za to, ťahať v batohu ťažký foťáčik a občas ho vytiahnuť. A týmto chcem povedať len toľko, že kamky sú ďaleko a chýbajú mi a dúfam, že je teraz California hojne požehnaná ich krásou. A aby sme boli aj my trošku požehnaní, tu je pár fotiek. (A tie fotky sa mi extra páčia!)

Best flowers in da house!

Beauty.

Abandoned house. Looks exciting.

Bottles for life.

I am coming home.

Rozprávkový motýľ.

Poznám jedno srdce, ktoré je môjmu zvlášť blízke. Byť s ním je ako keď sa vášho líca dotknú motýlie krídla. Je to nežnosť, neuchopiteľnosť, krása, niečo nebeské a niečo veľmi radostné. Môj motýľ oživuje moje srdce. Vidí celkom jasne, až na dno studne. Pretože sa pozerá, pretože má skúmavý pohľad. Učí ma, berie na miesta, ktoré boli zapadnuté prachom a pomáha mi odsúvať staré zatuchnuté skrine, ktoré bránili otvoreniu mnohých dverí. Naše duše sú dávnymi priateľmi, hoci naše bytosti sa stretli len prednedávnom. Ale až raz, na konci dní zistíme, aké hlboké stopy zanechali stretnutia s niektorými dušami v tých našich...Ako hlboko sa otlačili motýlie krídla do textúry mojej duše.
Môj motýľ má v sebe obrovskú ľahkosť, aj keď občas mu treba pripomenúť, že on predsa vie lietať. Keď si to uvedomí, je nesmierne radostný a slobodný. A vtedy žiari v plnosti svojej krásy. Môj motýľ mi pripomína, že som kráľovnou víl. Hovorí mi, že som veľká a to robí jeho samého veľkým. (Viem, pre teba je v motýľoch trošku gýčovosti. Ale nemôžem sa ubrániť. Navždy budeš pre mňa motýľom stvoreným z morskej peny. Milovaná Lucinka.)

motýle sa stále hýbu, preto je ťažké ich zachytiť

Kamarát lesný. Aj mestský.

Tento post venujem kamarátovi Maťovi a lesu. Maťo je kamarát, s ktorým občas chodievam na spoznávacie zájazdy po našom mestečku. Pozná Sliač, lebo za svojich mladíckych čias ho celý prekutral. A mám rada, keď mi z tých čias rozpráva príhody. Lebo ja Sliač stále iba spoznávam a tie správne zákutia ešte len čakajú, kým ich objavím.

Na Sliači je skvelé to, že keď chcete ísť iba tak do lesa, tak idete. Je to tu, hneď kúsok. Dakde srnka, dakde polorozpadnutý altánok, inde zase "vojenské kryty" a.k.a. staré vodojemy a občas aj nejaký ten vyvalený strom. Brat mi hovoril, že to on s kamošom vyvaľujú. Ktovie. Sliač je nádherný a jeho lesy sú pre mňa radosťou. A Maťo v nich pozná cesty aj cestičky. Ukazoval mi, aké cestičky robia utekajúce lesné zvieratká. A to je podľa mňa cool, keď môžte ísť tadiaľ, kadiaľ išiel prednedávnom napríklad jazvec. Alebo aspoň ja si to tak predstavujem. Jazvec v tmavozelenej plstenej vestičke si uteká lesom, aby stihol rokovanie so zajačou korporáciou na druhej strane lesa. A cestou stretne možno nejakú líšku, ktorá mu predá čerstvé noviny. Tak sa pristaví, trošku sa pomotká a ja mám potom pocit, že chodím do kruhu, keď idem po jeho stope. Les má svoje kopčeky aj zrázy a kadejaké diery a nory. Je skvelé ho pozorovať a niekedy len tak. Dýchať ho. A vedieť, že je to miesto, kam kedykoľvek môžem prísť zas a že ma tam prijmú.

A ešte jedna príhoda. Keď niečo s Maťom skúmame, väčšinou ma chce doviesť k tomu, aby som prekročila svoj strach z výšok. A nie vždy sa mu to podarí. Väčšinou nie. Ale v lese s vyvaleným stromom som prežila svoje osobné víťazstvo. Prešla som sa po kmeni stromu, ktorý bol veru kúsok nad zemou a bolo to skvelé! Pripomenulo mi to kladinu, ktorú sme mali v tej spiacej izbe v škôlke. Pod oknom. Vždy som chcela byť odvážna a prejsť ju, a predsa som sa bála.

Takže toto je Maťo a Sliačsky les:

It feels like home

Mám rada naše spoločenstvo. Pretože my si žijeme ako vo filme. Alebo vo veľmi dobrej knihe. Alebo, ako hovorieva jedna vzácna kamka, rozprávky sú ako zo života. Prečo? Lebo náš život je plný Života. Strašnej srandy. A hlavne si žijeme svoje sny. Alebo aj Jeho sny vpečatené v našich srdciach. Robíme to, čo milujeme a slúžime tým tomu, ktorého milujeme. A to je skvelé! Napríklad Agátka miluje dobre vyzerajúce oblečenie, Terezka miluje fotiť, Dano miluje žiaru reflektorov, Barborka Petra a Peter Barborku a Nikolka miluje to, aká je pekná. Sranda :D. Nie, dobre. Nikolka nás všetkých miluje a ešte ju až tak dobre nepoznám. Nie tak, ako by som chcela. A ja ich milujem všetkých. A hlavne som mala s Barborou ísť von, keby sa tá nenasľubovala na všetky strany. Tak som sa musela vybrať za ňou. Na družstvo za Sliačom. Lebo tam je to pekné a trošku dramatické. A to je potrebné, keď sa fotia fotky do Godzone shopu. A viete čo je ešte super na našom spolči? Že ľudia v ňom sú strašne pekní a to stále viac a viac. Lebo rastieme od slávy k sláve! 

Terezka urobila jedno extra pekné videjko. O zákulisí tohto fotenia aktuálnej kolekcie. Och. A pri tom videjku sa mi to tak všetko vynára. Ako bolo pekne. Ako sme jedli červené pomaranče a Danovi volala mamka a Barborka držala odrážač svetla (a.k.a. netušímakosatovolá).  Isto si ho pozri, kamarát. Tu je: https://www.youtube.com/watch?v=vk8j-rKKFDM&list=UU1GdsprneT8K3S4BGMI9sCQ .

Godzone shop je o tom. Byť spolu, byť súčasťou kráľovskej rodiny a nebáť sa priznať, že do nej patríme. Je o spájaní ľudí. Lebo mám rada príbehy ľudí, ktorí sa zoznámili vďaka Godzone mikinám a tričkám. A asi by sme raz mali takto nafotiť aj knihy. Dakde na lúke. Hej. To je dobrý nápad :D. 

A teraz teda trošku behind the scenes zachytený mojim foťáčikom. Len tak. Mám veľmi rada týchto úžasných ľudí a vážim si to, akí sú. Hlavne, že sú sami sebou. A tých úžasných a krásnych kamarátov mám asi tak o osemsto viac. Toto je len vzorka! Ha! A milujem Pána Boha a jeho schopnosť zoznamovať ma s najúžasnejšími ľuďmi na planéte. S takými, s ktorými je môjmu srdcu veľmi fajn. Lebo naše srdcia sú ukryté v Srdci. #Srdcekrala

Dramatický vlak za Sliačom.

Barbora a Peter.

Krásna Agátka. Šéfka shopová.

Hviezda Nikolka.

Peter. Ku ktorému netreba slová. hihi

A nádherná Terezka. Pristane jej to pred foťákom aj za ním.

Neplechy na dvore

Mám jednu kamarátku. Volá sa rovnako, ako jedna ulica na Sliači. Hihi. Kráska. Joj. Preklep, ale nie klamlivý. Krátka. To je jej meno. Barbora. Ako som už raz bola povedala, Barbory sú pre mňa špeciálne. A mám ich rada. A rada ich fotím. 

S Barborou Krátkou rada pijem kávu, spoznávam peknosti, rozprávam sa o Ježiškovi a robím blbosti. A rada s ňou aj varím, aj keď to nie je až tak často. Raz som jej vypila capuccino. Na to nikdy nezabudnem :D Asi ani ona. A ešte nezabudnem na našu cestu krajinou Švajčiarskou. Ale hlavne nikdy nezabudnem na jej objatia. A na jej smiech. Ten mám veľmi rada. Barbora je radostné dievča :) 

Na našom dvorku sme sa spolu prechádzali a dofotili sme film. A je dobré dofotiť film s Barborou. Nuž, a preto dnes začínam od konca môjho čerstvo vyvolaného filmu. Dotýkajúc sa tohtoročnej jari...a potom sa vrátim aj k zimo-jeseni. Ale dnes je asi čas na jarnosť a krásu Barborinu. Pekne sa majte kamaráti. 

Mesto zlata

Zlato je dôležité. A hlavne pekné. Zlato dalo vzrast aj krásnemu mestečku zvanému Kremnica. A keďže zo Zvolenskej kotliny je to hneď za kopcom, z času na čas tam zájdeme a tešíme sa z jej krásy. V lete sme boli na organovom festivale. Ou yeah. Lebo čo je lepšie ako hodinu a pol sedieť v kostole a počúvať organové etudy? Čokoľvek!!! At least, mala som so sebou foťáčik a slnko svietilo nádherne. A aj mesiac vyšiel :)

Mesiac nad horami a slnkom zaliate kamene storočí. Viem, že tie múry prežili mnoho. Pamätajú si viac, ako by chceli. Že majestátnosť organovej hudby niekedy ťažko preniká do môjho srdca. Je mohutná ako tie kamene. A ja mám radšej vodopády. Ale bola som s milovanými a ocko mi kúpil aj zmrzlinu. Takže to bolo win win. Lebo inak by to nemalo zmysel. Haha. A zisťujem, že asi som už pre dnešok vyčerpala všetky svoje pisateľské danosti. Áno. Konečne píšem bakalárku. A preto blogujem. A teším sa, ako pôjdem fotiť. Napríklad zajtra. A ako raz budem mať doma tmavú komoru a fotky rozvešané po celom dome a nejaké to drevo narúbané pred domom. Hi :) A v polici knihy odo mňa aj od Domky aj od kadekoho. A myslím, že to budú skvelé časy. Legendárne. Skoro ako dnešok. Vstala som pred desiatou. Ráno. Everybody clap your hands!

Za tým kopcom bývam. Aspoň podľa mojich výpočtov. Aj mesiac už vyšiel.