Uprostred noci.

Niektoré spomienky sú nezabudnuteľné. V moje hlave sú mnohé nočné. Keď mesiac svieti najsilnejšie alebo naopak, keď ho vôbec nevidno. Pri niektorých sa mi chce plakať, lebo viem, že už nikdy nič tak krásne nezažijem. Pri niektorých sa usmievam. Raz mi jedna kamarátka povedala, že možno to je dobré. Že nemám byť smutná, lebo to je najviac skvelé. Veci už nikdy nebudú tak, ako boli. A keby som sa ako snažila, už by tak isto nikdy byť nemohli. Nebudú. Budú iné. Verím, že lepšie. Alebo proste budú chutiť a voňať inak.

V noci sú veci intímnejšie. Monochromatické svetlo vytláča zo sveta všetko, čo by bolo navyše. Vata je preč.Ostáva len to, čo je podstatné. Lebo niekedy je svet jednoducho čiernobiely. Lebo to niekedy stačí. Keď sa chcete pod splnom mesiaca pozerať do očí tomu, koho milujete. Alebo keď chcete v tme ležať na gaučíkoch a pozerať sa na cestu na mesiac. Keď viete, že je po polnoci a prichádza čas na spektakulárne zážitky. Sedieť v Sliačskej doline na obrovských kmeňoch stromov a užívať si čas s priateľmi. Uprostred vôní. Utekať za dažďa na Astoriu aby ste si kúpili najlepší kebab v okolí. A potom sa viesť nočnou električkou. A dúfať, že sa nestratíte.

Keď som bola malá, rada som si predstavovala, že sedím v izbe na vrchu mrakodrapu a cez veľké presklené okná pozorujem nočné svetlá. Vždy som sa tešila na dušičky. Lebo tie cintoríny z diaľky vyzerajú ako také veľkomestá plné svetiel. Byť tam hore, v tichu a tme a pozorovať ruch a život pod sebou. Keď je tma, rada hrám na klavíri. Uprostred ticha.

V noci sa najlepšie pozorujú hviezdy. Ó áno. Najkrajšie klišé letných nocí tie meteorické roje. V noci sa najlepšie jazdí za tescom. Leží na chodníkoch a pozoruje svet naokolo. Niekedy sa niečo deje a niekedy sa nedeje nič.

Mám rada spomienky na noci, keď sme vyčkávali na prvé vlaky a mysleli si, že kým niečo príde tak asi zamrzneme. Túlali sa ulicami a vedeli sme, že môžeme ísť kamkoľvek a kedykoľvek. Nič nás nezdržalo. A mám jednu ultra krásnu nočnú spomienku. Nezabudnuteľnú. Pohoda pred pár rokmi keď som bola akurát takmer na okraji stanového mestečka a odrazu prestali hrať všetky stage. Ostal iba jediný. A ja som tam stála v tej tme iba nado mnou obrovský mesiac a do ticha znel z diaľky hlas Jose Gonzaleza.

Nočné mestá aj nočné lesy. Nočné ulice, nočné izby, nočné tancovačky, nočné pogovačky. Nočné rozhovory. Nočné ticho. 18 seconds before sunrise. See you soon.