Budapešť. Inak.

Alebo aj nekonečno rozmazaných selfieees. 

Boli sme v Budapešti. Na rodinnom vianočnom výlete. Len tak. Dať si varené vínko, prechádzať sa vianočnými uličkami a popozerať krásy mesta milovaného. A nafotiť si nejaké tie selfies.

A kamky mi vraveli, nech veľa fotím. Ale asi sa mi nejak tak nechcelo. Nie až tak veľa. Viac som fotila seba ako Budapešť. 

Autíčko sme odstavili milión kilometrov od centra, takže sme sa mohli prechádzať a skúmať všetko, čo sme stretli. Napríklad spektakulárne starožitníctvo, ktoré Maťko nazval maďarským socializmom v jedinej izbe. Bolo to brutálne. Špinavé hračky, Leninove busty, kožené kufre a plynové masky. Staré foťáčiky aj čajové súpravy. Obrazy. Vázičky, tanieriky a svietniky. Lampy.

Ukázala som mojim milovaným školu, do ktorej som chodila. Na námestí, ktorého meno doteraz neviem vysloviť. Bol tam živý Betlehem a somárik a kozičky a barančeky. Maďarské, so skrútenými rohmi. Potom sme po milión kilometroch prišli na tržnicu nádhernú a tam sme začali fotiť selfies. Rozmazané sú. A Gabo s Helkou kúpili klobásu. Lebo neradno sa z Maďarska vrátiť bez klobásky. Na tej tržnici majú všetko. usmievavú zeleninku aj husi na náhradné diely. Fakt. Môžte si tam kúpiť napríklad päť kíl husacích sŕdc. Ako nič.  

Pekné to tam bolo celé. Len od rieky ťahal chlad. Prechádzali sme sa strašne dlho, nohy nás oziabali ale pekne nám bolo. Vianočné svetielka everywhere, aj vôňa punču a pečeného mäska. Pozreli sme si aj Štefanskú baziliku a k autíčku sme sa vybrali krásnou okľukou- Andrássy ut. Je to bulvár lemovaný stromami, na ktorých bolo svetielok asi milión. Je tam aj opera, pred ktorou sa práve pomaličky schádzali budapešťskí buržuji. Pre pospolitý ľud vyhrávala na ulici dychová sekcia vo vianočných čapiciach. Radostné. Potom už len kebab a take-away coffee a heading home. Bolo to pekné.

Už mi ostáva len jediné. Popriať šťastné a veselé. Radostné hlavne :). Užite si narodenie Ježiška a užívajte si všetko pekné.

Svetlo v tvojom vnútri.

kedysi som veľa písala.
bez kapitálok na začiatkoch viet a veršov.
bez bodiek a čiarok.
bez zmyslu a rýmu.
len tak.
aby som nezabudla, že dýcham.
mala som rada poéziu.
živú a rastúcu, tichú a snivú.
nikdy som nevedela dosť pekne kresliť.
vedela som len písať.
obrazy do slov ukryť.
srdce dýcha a občas zaspí.
ani nevieš ako.
potom sa prebudí a pozerá na teba.
svojim orlím zrakom.
súdi ťa.
pýta sa.
chce vedieť čo ho bolí.
chce poznať toho.
kto ho uzdraví.
a teraz?
vlastne som nechcela písať.
nie báseň.
chcela som sa vyznať.
že žijem.
že hľadám a nachádzam.
básne staré a nové.
vo Svetle sa prechádzam.

a fakt som chcela písať inak. ale nedalo sa. keď príde báseň, nevyhneš sa jej. aj keby si bol práve v nočnej a máš po ruke len servítku. tak to napíšeš na ňu. len som chcela povedať, že mám rada básne. a že mám rada objavovať tie staré. a potom aj tie nové. lebo ony sa niekedy len tak obšmietajú okolo. treba ich len chytiť za ruku, pozerať sa na ne a potom ich napísať.

chcela som len napísať o tom, že som mala pekný deň. že som vypila dve cappuccina a jedla som až večer. takže mi bolo smiešne, kým sme s maťkom pchali cesto do formičiek na medvedie dlabky. že som videla sneh na kopčiskách a slnko a modrú oblohu a potom zase ten opar, do ktorého vstúpiš a vieš, že si "V dolináááááááách". ou yeah. že v poslednej dobe veľa hovorím ou yeah. a trochu za to môžu ivko s jaykom a trochu the subways.

a už viem. chcela som písať o bytoch s vysokými stropmi. a spomenula som si na báseň. a tu sa kruh (a.k.a. politický cyklus) uzatvára. pridávam báseň a básňou rámcujem tento blog. pozdravujem pána profesora Mlacka a Monču s Mončou. mmm. a Dominku. a Kajku. a Vladku. a Barborku. a jej kamaráta. chi. a Svetlanku a Mine. a to mi pripomína, že by som mala tento post napísať aj po anglicky. challenge predo mnou. ou yeah.



Báseň napísaná v byte s vysokým stropom

cítim sa ako na streche sveta
tam, kde si ma učil lietať
sedím uprostred balkónov
v nekonečne ľudských obydlí
plných teplých paplónov
ukázal si mi ako kráčať
tak som tu
pripravená kričať a skákať
urobiť pre teba oslavu
nie je krajšia časť sveta
ako tá, ktorú si pre mňa pripravil
pre mňa nie je krajšia veta
ako tá, ktorú si v tej tme vyslovil
och
piano, parkety a pouličné lampy
viem, že si to ty
kvety, rieka a všetky druhy vôní
viem, že som to ja
kto je v tvojom srdci.

Narodeniny.

Mala som chuť napísať nejaký ponarodeninový ďakovný status. Ale keď mi v hlave vírili všetky tie slová, zrazu mi došlo, že ten status by bol nechutne dlhý.

Narodeniny sú deň nadprirodzenej radosti. Inak to neviem pomenovať. Svet má inú vôňu, inú chuť, iné melódie. Zobudila som sa a za oknom padali chumáčiky. Bielosť pokrývala všetko. Vzduch voňal láskou. Čerstvá kávička a dobručké raňajky. A potom mi volala Agátka. Nech idem na koniec ulice a pozriem sa na ten zasnežený kopec. Tak som to urobila. Rýchlo som sa prezliekla z pyžamka, vzala som foťáčik a išla nakoniec ulice. A potom ešte ďalej. Pozorovala som slnko vykúkajúce spomedzi oblakov a v hlave sa mi spieval Sinking friendship Jónsiovský. Stála som v uličke a čakala na záber. Mám to rada. Je to niečo ako inštinkt lovca. Vieš, že keď slnko dopadne tým správnym spôsobom, bude z toho skvelý záber. Tak si nastavíš foťák, zohrievaš prsty a čakáš. Boh zatiaľ hovorí k tvojmu srdcu a v tom najlepšom možnom okamihu slnko dopadne presne takým spôsobom, ako si po tom túžil. Cvak. A to mám rada. Kráčať domov a tešiť sa z toho, že srdce ožilo. Dýchalo sviežosťou a Blízkosťou. Preniknuté Podstatou. V plnosti radosti.

Narodeniny sú deň, keď sa odkrýva pohľad druhých ľudí na teba. A preto chcem vyjadriť svoju vďačnosť. Za nádherné dary, prekvapenia, priania a vyznania. Za sms-ky, facebookové správičky aj post-y na moju stenu, za všetky odkazy na videjká aj videjká natočenko, za telefonáty, za maily, za listy. Za osobné stretnutia. Mám z toho úsmev na tvári. Je to povzbudenie vidieť, že moji priatelia na mňa nezabudli, ale túžili, aby ten deň bol naozaj môj. Výnimočný. A taký bol. Plný krásy.

Narodeniny sú deň, keď Boh hovorí špeciálne. O svojej veľkej láske. Vážne. Nebesia rozprávali. Od ranných chumáčikov po večerné gýčové oblaky. Ou yeah. Gýčovejšie to fakt byť nemohlo. Na zlato nasvietené kopce, veľké huňaté oblaky, cez ktoré sa prerývajú slnečné lúče a celá obloha sfarbená od oranžovej cez ružovučkú až do jemne fialovej. Rokoko na oblohe. Lebo Boh vie, že milujem sneh a západy slnka. A že rokoko má zvláštne miesto v mojom srdci. Fragonard by sa tešil.

A to je skoro všetko. Aj keď. Mám pocit, že v srdci je toho oveľa viac. Tieto narodeniny boli výnimočné. Snívajúce. Plné príbehov a túžob. A hlavne radostné. Ďakujem!