streda 1. júla 2015

Post bratislavský post

Hrabem sa v škatuliach a priečinkoch a nachádzam fotky. Zabúdam. Príliš rýchlo. Na momenty, keď sme ležali v posteli zaliatej svetlom a objednávali letenky a potom som zas utekala čítať filozofiu. Na prechádzky na hradbách a potom v sálach hradu. Na príbehy neskorej zimy a jari. Keď sa veci príliš rýchlo diali. A my sme niekedy utekali do školy a niekedy aj pred vlastným tieňom. Bolo toho veľa a bolo to kadejaké. Nikdy nehovor whatever, lebo jedného dňa sa zobudíš a nebudeš chápať aký príbeh to žiješ. Whatever.

A teraz? Už je všetko upratané. Naučila som sa nové slovo. Odubytované. Ten šturák mi bude chýbať a tá izba do ktorej svieti slnko len keď sa odráža od budovy oproti. Už som presunula a zosynchronizovala svoje svety. Bratislavský a sliačsky. Už sa zosyntetizovali v jeden a ja viac nie som resident, nemám tam od ničoho kľúče. Mám len číslo na poradovníku a to vyzerá dobre. A občas zájdem na kávu.

Tento blog ale nemal byť o mne. Mal byť o nej. A teraz mám oficiálne slzu v oku. Mal byť o Bratislave. Z detstva si pamätám len vyprážaný syr a Gottko. Potom neskôr pribudlo radničné a prezidentské záhrady. Odkedy som bola nocľažníkom na dostojevského, moja láska k nej iba rastie. A mám rada aj tie trojhodinové cesty vlakom. A vidieť letieť bažanta a skákať zajace poľom. Lebo počas cesty tam má človek čas na milión vecí. Alebo na spánok. A zobudiť sa pred vinohradmi je pekné a 131 je skvelá!

Keď som vybaľovala všetkých milión vecí čo som si doniesla z môjho bratislavského života, premýšľala som nad tým, čo všetko mi dala a čo mi vzala. Jedna kamarátka mi povedala, že nikdy nemala rada Bratislavu a nikdy ju ani rada mať nechcela, lebo sa bála, že jej ublíži. Ja som do Blavky prišla s rozhodnutím preliať v nej svoju lásku. Postaviť sa na hradby, počúvať šepot mesta a pýtať si Božie odpovede. Jeden múdry chlap povedal, že nemôžeš mať autoritu nad niečím, čo nemiluješ. A to je podľa mňa veľká pravda. Lebo keď niečo/niekoho miluješ znamená to, že si rozhodnutý. Že za to budeš bojovať bez ohľadu na okolnosti. A ja viem. Že láska k Bratislave mi dáva autoritu vidieť a počuť. Hľadať jej srdce a hovoriť mu život.

Keď som sem prichádzala, ľudia mi vraveli, že Blavka je ako mixér. Že je plná chaosu a proste ťa vcucne a keď ťa raz vypľuje, si celkom rozmixovaný. A niekedy to tak je. Ľudia sem prichádzajú posledným možným vlakom a odchádzajú prvý možným. Čo najmenej času stráviť v tejto rýchlej mestskej džungli. Rýchlo sadnúť do vlaku a dať si zas dokopy tie rozmixované kúsky.
Keď som sa bola prvý krát Blavky pýtať, aká je naozaj, hovorila mi, že je osamelá.
A potom raz prišiel deň, keď som išla električkou (tie sväté miesta!!) a pýtala som sa Pána Boha. Povedal mi niečo, čo ma prekvapilo a čo pohlo mojim srdcom. Povedal mi, že si ju nevážime, že každý si chodí do Blavky iba niečo vziať. Vziať si titul, vziať si pozíciu, vziať si peniaze. Nikto sem neprichádza s túžbou založiť si tu domov. Chýba v nej úcta, pretože jej chýba úcta. Všetci ju iba využívajú. Ona má byť nie len hlavou, ale aj srdcom tejto krajiny. Práve z tohto mesta vychádza tak veľa vecí, ktoré ovplyvňujú celú našu krajinu. Preto má byť domovom. A to mi Pán Boh dal veľmi na srdce. Že to je naša úloha. Urobiť z nej mesto, ktoré bude domovom. Ktoré bude matkou pre našu krajinu. A sama zo seba by som vedela pridať ešte oveľa viac viet. Ale na tých nezáleží. Len ti chcem povedať drahý kamarát, že Blavka je krásna a potrebuje ľudí, ktorí ju budú mať radi takú, aká je. Malú a zmätenú, veľkomestsky malomestskú, plnú špiny aj krásy a sklamaní aj radostí. Myslím, že je dôležité, aby sme ju mali radi. Aby sme získali autoritu hovoriť do jej života.

To je náš svet, krajšieho niet, darmo by si ho hľadal.

Fly on. O. 

Keď začínala kvitnúť. Prvé kvety jari.

Bloom to your fullness.

Ivanka na hrad! Nôžky už stúpajú, ale akosi osamelo tam je.

Naše mesto. Malé vo veľkom. 

Tam kde sú rána najkrajšie a káva najchutnejšia. Dobrá štvrť.