Stopy | Traces

Everywhere we've been,  we have been leaving traces. | Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Veľa veľa mi to hlávkou behá. Často si to pospevujem. Premýšľam. Teším sa. Občas sa mi chce plakať. Občas sa cítim bezmocne a inokedy odhodlane. Prejsť ďalšie miesta a zanechať ďalšie stopy. Prejsť niektoré miesta aspoň tisíckrát, aby z nich nikdy nič nevymazalo moju stopu. Stretávať ľudí, v ktorých životoch chcem zanechať stopu a ktorí chcem, aby zanechali stopu v tom mojom. A hlavne. Cítim sa odhodlane sledovať jedinú Stopu, niekedy príliš jemnú, ale tú jedinú, ktorú sa oplatí nasledovať.

Neviem kedy a kde, ale viem, že raz som priajala do svojho života myšlienku o tom, že keď odchádzame od niektorých ľudí, ostane nám na perách úsmev. Keď sme stretli toho, kto nás naozaj potešil, kto prišiel s otvoreným srdcom. Chcela by som byť takým človekom. Chcela by som, aby keď sa otočím a odkráčam, ostával na perách ľudí, s ktorými som sa stretla usadený úsmev. Aby im bolo pekne. Aby to bola stopa, podľa ktorej ma budete môcť nájsť.

A tiež asi nikdy nezabudnem, ako nám to raz povedal Hudson. Na miestach, ktorými ste prešli, ostali za vami biele žiarivé stopy. Ak aj máte pocit, že sa nič nestalo, len tým, že ste tam boli, sa niečo stalo. Možno neviditeľné. Ale zanechali ste stopu.

Tak si to tak predstavujem. Vesmír stôp. Ako keď sa pozerám na letecké trasy. To isté vo svete neviditeľnom. Stretnutia a vzťahy, miesta a ich príbehy. Vesmíri, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú a mestá, ktoré si pamätajú. Ľudia, ktorí sa pomáhajú aj tí, ktorí ďaleko nedovidia.

Myslím na Andreja Bána. Hej. Spievala som si túto pesničku vo svojej hlávke a myslela na problémy môjho malého života. A potom som ich uvidela. Ľudí zanechávajúcich stopy pri preskakovaní hraničných plotov. Ľudí zanechávajúcich stopy na maličkých územiach určených vysídlencom. Ľudí, ktorých domovi sa zrazu stali inými štátmi a ktorých domovmi sa stali iné štáty. Humanitárne katastrofy a vojenské konflikty. Ľudia, ktorí sa boja ľudí. Ľudia, ktorí nežijú ako ľudia. Stopy po nich sú často poškodené čierne člny a oranžové vesty. Stopy po nich sú opustené domovy a útržky ich vlastnej identity ukradnuté kdesy na ceste. Kráčajú, ale ich stopa akoby slabla.

Tie stopy sú kadejaké. A niekedy je príliš ťažké ich rozmotať a zistiť, kde vlastne sa to všetko začalo kaziť. Kde bola aká stopa preťatá zrazu, náhle a hrozivo a potom akýmsi zvláštnym spôsobom obnovená. A neviem, ako sa stopy lásky menia na stopy nenávisti a stopy života na stopy smrti. Ale deje sa to. Ľudia vyrastajú a z malých radostných dietok sa stávajú ľudia plní strachu, hnevu a odhodlania bojovať. Myslím, že preto, lebo niekto zanechal v ich životoch stopu. Nie zrovna radostnú. A oni nevedia, kto je ich skutočný nepriateľ, tak len bezhlavo bojujú na všetky strany. Ich stopy sú divoké a niekedy len tak zrazu skončia. A vlastne zanechajú stopu. Silnú. Boľavú.

Pokiaľ to len môžem ovplyvniť, chcem žiť taký život, že budem hrdá na miesta, na ktorých som mohla zanechať stopu. Chcem sa raz s hrdosťou pozrieť na mapu môjho života. Chcem zanechávať stopy, ktoré budú v životoch ľudí stále živé a budú ich samých oživovať. Proti smrti asi môžem bojovať jedine životom.

Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Kráčjame tak, aby sme rozospievali mesto a zanechali stopy Lásky.

Stretnutie.

Dni plné radosti. Ani neviem ako. Ale dejú sa, a to je na nich pekné. Cítim vo vzduchu jar, počujem spievať vtáčky a popritom pijem vianočný punč a prechádzam popod vianočné svetielka. Áno, trochu nezlúčiteľné, ale ono sa to deje.

Minulý týždeň sa udiala vec, ktorá ma donútila myslieť viac. Bola som na koncerte. Brat ma vytiahol. Boli sme na našej obľúbenej kapele, ktorú som ja ale tak trochu prestávala mať rada. Ich posledný album mi prišiel byť nezaujímavý, nezmyselný, nie dosť šialený ako boli tie predtým. Mala som pocit, že spievajú strašne o ničom a ich hudba stratila tú energickosť, ktorú som mala na nich tak rada a naposledy, keď som bola na ich koncerte, tak mi prišli byť takí neurčití, neukotvení. Ale šla som. Strávim čas s bratom. A bolo to na peknom mieste. Ten koncert bol prekrásny!! Och! Dávno som niečo tak pekné nezažila. I mean. Pekné. Keď sedíte, a je vám pekne. Pohupujete sa v rytmoch hudby a je vám pekne. Usmievate sa, lebo je vám pekne. Máte pocit, že svet sa zastavil a vám sa v hlave vynárajú iba tie najkrajšie spomienky na svete. Na trikrát milovanú astoriu. Na bosé nohy v tráve. Tanec pod neskutočným úpekom letného slnka. Ľudia, s ktorými vám je vždy dobre. Pekné výlety a návraty. A tak trochu som myslela na škôlku. Na bezstarostnosť detí a radsoť tých, ktorí dokážu ostať deťmi.

Spomienka na stretnutie. S mestom, ktoré milujem.

Keď som odtiaľ odchádzala, uvedomila som si jednu vec. Keď niekoho prestávaš mať rád, potrebuješ stretnutie. Tak nejak sa mi to začalo v hlávke spájať. To, keď hovoríme o encountroch (stretnutiach), po ktorých tak dychtivo túžime. Myslím, že je to v niečom to isté. Že ten nový album nikdy nepochopím, ale zažila som ho. Na vlastnej koži. Dotkol sa mojich emócií a myšlienok a prežila som novú vášeň voči tej kapele. A viem, že toto je blbosť. Ale nejak tak je to aj s Pánom Bohom. Sú momenty, keď ho jednoducho nepochopíme, nech by sme mali akokoľvek dobrú vôľu. A budeme si vravieť, že to, čo robil predtým sa nám páčilo viac. Ale možno to ani nemáme pochopiť. Možno máme prijať pozvanie na stretnutie, aj keď je práve utorok večer, máme úplne iný program a sme vyčerpaní po celom dni. Možno sa máme jednoducho posadiť na koberec, začať počúvať a dovoliť mu stupovať do našich myšlienok, spomienok a emócií. Stretnutie môže zmeniť všetko. A tak nejak aj s ľuďmi. Ale to asi nie je globálna pravda. Možno ti toto nedáva zmysel, ale mne hej. Jednoducho to tak vo mne ostalo. Že keď vzťah chladne, stretnutie je veľmi veľmi dôležité. Zmení realitu. (Pri ľuďoch niekedy možno aj na zlo, ale to je tiež dôležitá časť života a zlo len dočasné.)

Tak tu teraz sedím a rozmýšľam. Čo ak je všetko presne tak, ako má byť? Nechcem, aby bol život iný. Tu a teraz.  

Môj manifest. Alebo prečo verím na víly.

Vílovská tematika. Ultraromantický gýč, klišé, rozprávkové snenie, presladené vnímanie sveta uletené od reality, postrenesančná stigma, detský rozmar, dievčenské blúznenie, ideál skaldateľov, spisovateľov, výtvarníkov, básnikov a milovníkov. Týmto úvodom len chcem povedať, že toto nebude blog, po ktorom budeš potrebovať inzulín. Nebude plný ružového šifónu, nadnášajúcej hmly a romantických lások. Ale aj tak. Verím na víly a cieľová skupina tohto textu sú ženy.

Prišlo to dávno. V mojej hlávke sa to spája niekde medzi Petrom Panom a Snom noci svätojánskej a je to asi umocnené posledným pochodom elfov na Západ. Áno, som veľmi na rozprávky a na všetko to tajomno, magickosť nocí zaplavených mesačným svitom, na príbehy v ktorých sa prelínajú svety. Lebo tie správne rozprávky sú nejakým spôsobom duchovné, sú plné metafor a prinášajú vždy len variáciu jedného a toho istého Príbehu. Áno, niekde sa to celé vo mne upevňovalo aj spoznávaním archetypov, spoznávaním archetypových rozprávok, ktoré sa opakujú nezávisle od seba na celom svete a s menšími obmenami hovoria vždy to isté. Niečo znamenajú. Vznikajú a nikdy nemajú len jeden plán. Majú podstatu, ktorá je v strede, ktorá je ich jadrom, esenciou. Majú podstatu, ktorá je prenosná do akejkoľvek kultúry a dokáže prehovoriť k ľuďom na ktoromkoľvek kontinente.

Preto prišiel čas, keď som začala skúmať víly. Aké sú. Čo vlastne vo všetkých tých príbehoch znamenajú. V niektorých kultúrach pochopené aj ako bohyne, vždy chápané ako nadreálne mýtické bytosti. A zaujala som stanovisko, že víly existujú. V určitej rovine. Pre mňa osobne víly sú archetyp. Sú prototyp ženy. Áno, to si myslím. Fascinujú ma a väčšinu svojho života som si hovorila, že by som chcela byť víla. Sú slobodné, mocné, vznešené. Sú prekrásne, ale nie len telom, ale celou svojou bytosťou, v celej svojej integrite sú nositeľkami krásy. Primavera. Sú nositeľkami života. Vkladám nejaký ten cukor – tie obrázky, v ktorých víly kráčajú po lúkach a za každým ich krokom vyrastajú kvety. Myslím, že takto boli ženy stvorené. Aby uvoľňovali krásu a život. Aby povolávali k životu to, čo možno ani nie je až tak nutne potrebné, ale bez čoho by bolo pusto. Víly vždy vedia, ako múdro využívať rastliny a prírodné bohatstvo, aby priniesli uzdravenie. Áno, majú múdrosť, obrovskú múdrosť. Víly majú čaro vyprovokovať obyčajných mužov, aby sa stali hrdinami. Vedia ich k tomu inšpirovať len tým, že sú vílami. Krásne spievajú a tancujú a všetko, čo robia, je umeleckým dielom. Neponižujú, ale povyšujú. Asi toto je jedna vec, ktorá ma na vílach fascinuje najviac. To, ako prebúdzajú k životu. Vládnu jari, prinášajú prielom a nový život po zime. Sú zraniteľné. Veľmi ľahko. Sú neuchopiteľné. Často. Občas sa strácajú v hmlách, strácajú sa, pretože poznajú pravdu a kráčajú za ňou. Vedia, že existujú veci, ktoré ich môžu zaťažiť, ktoré im môžu ich vílovstvo ukradnúť a tak sa im bránia. Sú dobré a dokážu vykonať veľmi veľa dobra. Obetavo. Rozhodne. Ale môžu byť aj veľmi zákerné a zlé, ale to len pokiaľ sú veľmi zranené. Dokážu umrieť od bolesti. Potrebujú navždy ostať slobodné vo svojom vnútri. Keď sa cítia bezpečne, dokážu byť nesmierne oddané. Keď sú ponižované a utláčanú odrazu sa stratia v hustých lesoch a je veľmi ťažké ich opäť nájsť. Musia zas bosé kráčať k prameňom, spolu so stromami zhodiť všetko staré lístie, ošúpať zo seba nánosy zloby a zranení a oddať zas svoje srdce Láske. Sú čisté. Ako najčistejšie horské pramene. To ich robí tak krásnymi a priezračnými. Túžia tvoriť, zveľaďovať, vidieť spravodlivosť. Ó áno, a vidia. Víly vidia ďalej, vidia čítať v nadprirodzenom.

Myslím, že niekto niekedy musel stertnúť vílu, inak by o nich nebolo tak veľa záznamov, hoci len v rozprávkach. Myslím, že určite existujú, veď predsa každý si ich dokáže predstaviť, každý už niekedy stretol vílu, hoci aj len na krátky moment.  Myslím, že to jadro, tá esencia je ukrytá v každej žene. Keby sme boli naozaj samé sebou, slobodne snívali, poznali svoju hodnotu a moc a v nej múdro vládli, keby sme sa nehanbili rozvíjať svoje talenty, keby sme sa v kráse neporovnávali, ale hľadali tú svoju vlastnú cestu krásy, keby sme sa vedeli vždy vracať k čistému pramenu a obmývať celú svoju bytosť v Pravde a Láske,  keby sme žili v bezpečnej spoločnosti, v bezpečných vzťahoch, kde môžeme naozaj odkrývať kým sme ukázalo by sa, že sme víly. Každá iná, každá jedinečná. Niektorá je vílou víchra, niektorá vílou lesov, iná vílou ohňa, ďalšia vílou morských hlbín, vílou divokých riek, vílou pokojnej hladiny jazier, vílou lúk, vílou jarného slnka, vílou padajúcich listov, vílou vánku, vílou čerstvého rána, vílou dažďa, vílou prameňov, vílou vrcholkov hôr, vílou piesočných pobreží, vílou planín, vílou predmestí, vílou mestských hradieb, kaviarenskou vílou alebo aj sídliskovou vílou.

A. Jedna moja pani učiteľka z detstva je víla. Víla tanca farieb. Určite. Aj preto verím, že víly existujú.

Táto pieseň mi hrala, kým som písala. Až teraz vidím prvý krát ten klip. Víly.

Duša tkanina

Chcem len svoje srdce ukryť v tom Tvojom

Pritúliť sa a nikdy sa nevymaniť

Chýba mi teplo blízkosti, môj Kráľ

Chýba mi dotyk nehy a slovo uistenia

Stojím na ľade, ktorý sa roztápa

A ja sa prepadávam do neznáma

Na rázcestí dňa a noci čakám už roky

Slnko vyšlo a nevedela som sa ho dotknúť

A potom ma odrazu spálilo na uhol

Chcem byť ako Fénix, chcem povstať z popola

Chcem zas letieť, veď k letu som stvorená

Láska je tvojim poslaním, láska je tvojim mučeníctvom

Lebo priepustkou do raja je plášť pretkaný krvou

Je obrovská bolesť nemilovanej Lásky, ktorá tam ostala sama

Ako Fragonard sám na hojdačke

Ako steny pokryté saténom

Rokoko zapadlo prachom a mňa bolí všetko všetko

Je mi zima vnútri aj vonku

Pomaly, potichu. Kryhy praskajú a ja sa prepadávam

Kam ma zavedieš nemenný Kráľ?

Vyvedieš ma už konečne von do nového rána?

Post bratislavský post

Hrabem sa v škatuliach a priečinkoch a nachádzam fotky. Zabúdam. Príliš rýchlo. Na momenty, keď sme ležali v posteli zaliatej svetlom a objednávali letenky a potom som zas utekala čítať filozofiu. Na prechádzky na hradbách a potom v sálach hradu. Na príbehy neskorej zimy a jari. Keď sa veci príliš rýchlo diali. A my sme niekedy utekali do školy a niekedy aj pred vlastným tieňom. Bolo toho veľa a bolo to kadejaké. Nikdy nehovor whatever, lebo jedného dňa sa zobudíš a nebudeš chápať aký príbeh to žiješ. Whatever.

A teraz? Už je všetko upratané. Naučila som sa nové slovo. Odubytované. Ten šturák mi bude chýbať a tá izba do ktorej svieti slnko len keď sa odráža od budovy oproti. Už som presunula a zosynchronizovala svoje svety. Bratislavský a sliačsky. Už sa zosyntetizovali v jeden a ja viac nie som resident, nemám tam od ničoho kľúče. Mám len číslo na poradovníku a to vyzerá dobre. A občas zájdem na kávu.

Tento blog ale nemal byť o mne. Mal byť o nej. A teraz mám oficiálne slzu v oku. Mal byť o Bratislave. Z detstva si pamätám len vyprážaný syr a Gottko. Potom neskôr pribudlo radničné a prezidentské záhrady. Odkedy som bola nocľažníkom na dostojevského, moja láska k nej iba rastie. A mám rada aj tie trojhodinové cesty vlakom. A vidieť letieť bažanta a skákať zajace poľom. Lebo počas cesty tam má človek čas na milión vecí. Alebo na spánok. A zobudiť sa pred vinohradmi je pekné a 131 je skvelá!

Keď som vybaľovala všetkých milión vecí čo som si doniesla z môjho bratislavského života, premýšľala som nad tým, čo všetko mi dala a čo mi vzala. Jedna kamarátka mi povedala, že nikdy nemala rada Bratislavu a nikdy ju ani rada mať nechcela, lebo sa bála, že jej ublíži. Ja som do Blavky prišla s rozhodnutím preliať v nej svoju lásku. Postaviť sa na hradby, počúvať šepot mesta a pýtať si Božie odpovede. Jeden múdry chlap povedal, že nemôžeš mať autoritu nad niečím, čo nemiluješ. A to je podľa mňa veľká pravda. Lebo keď niečo/niekoho miluješ znamená to, že si rozhodnutý. Že za to budeš bojovať bez ohľadu na okolnosti. A ja viem. Že láska k Bratislave mi dáva autoritu vidieť a počuť. Hľadať jej srdce a hovoriť mu život.

Keď som sem prichádzala, ľudia mi vraveli, že Blavka je ako mixér. Že je plná chaosu a proste ťa vcucne a keď ťa raz vypľuje, si celkom rozmixovaný. A niekedy to tak je. Ľudia sem prichádzajú posledným možným vlakom a odchádzajú prvý možným. Čo najmenej času stráviť v tejto rýchlej mestskej džungli. Rýchlo sadnúť do vlaku a dať si zas dokopy tie rozmixované kúsky.
Keď som sa bola prvý krát Blavky pýtať, aká je naozaj, hovorila mi, že je osamelá.
A potom raz prišiel deň, keď som išla električkou (tie sväté miesta!!) a pýtala som sa Pána Boha. Povedal mi niečo, čo ma prekvapilo a čo pohlo mojim srdcom. Povedal mi, že si ju nevážime, že každý si chodí do Blavky iba niečo vziať. Vziať si titul, vziať si pozíciu, vziať si peniaze. Nikto sem neprichádza s túžbou založiť si tu domov. Chýba v nej úcta, pretože jej chýba úcta. Všetci ju iba využívajú. Ona má byť nie len hlavou, ale aj srdcom tejto krajiny. Práve z tohto mesta vychádza tak veľa vecí, ktoré ovplyvňujú celú našu krajinu. Preto má byť domovom. A to mi Pán Boh dal veľmi na srdce. Že to je naša úloha. Urobiť z nej mesto, ktoré bude domovom. Ktoré bude matkou pre našu krajinu. A sama zo seba by som vedela pridať ešte oveľa viac viet. Ale na tých nezáleží. Len ti chcem povedať drahý kamarát, že Blavka je krásna a potrebuje ľudí, ktorí ju budú mať radi takú, aká je. Malú a zmätenú, veľkomestsky malomestskú, plnú špiny aj krásy a sklamaní aj radostí. Myslím, že je dôležité, aby sme ju mali radi. Aby sme získali autoritu hovoriť do jej života.

To je náš svet, krajšieho niet, darmo by si ho hľadal.

Fly on. O. 

Keď začínala kvitnúť. Prvé kvety jari.

Bloom to your fullness.

Ivanka na hrad! Nôžky už stúpajú, ale akosi osamelo tam je.

Naše mesto. Malé vo veľkom. 

Tam kde sú rána najkrajšie a káva najchutnejšia. Dobrá štvrť.

Letné svetlo

Rozhodla som sa spomínať. Dnes som upratovala filmy. Na poličke je päť nevyvolaných a našla som aj jeden vyvolaný. Už dávno. Fotky nascanované som vtedy len rýchlo hodila do počítača a skôr som mala chuť myslieť iba na tie jesenno-bratislavské a písať o nich. Čoskoro dám vyvolávať tých päť filmov a tieto letné by upadli do zabudnutia. A to by asi nebolo radostné.

Toto leto bolo prelomové. Myslím, že to je jeho definícia. Bolo plné pekných stretnutí. A bolo aj letom, keď som sa viac nemohla iba prizerať na prebiehajúci boj, ale prejsť bojovým polom na víťaznú stranu. Spočiatku malo rýchli spád. Popromočné oslavy s rodinou aj priateľmi, tábor a dlhé dni na godzone school, rodinné návštevy a radosť z prorockého umenia. Potom už bolo pomalšie. Potom som už viac písala a menej fotila. Bolo plné Svetla prenikajúceho každou temnotou. A to sa mi na ňom páčilo. 

Letné svetlo je špeciálne. Niekedy silno prepaľuje všetko, čo mu stojí v ceste a inokedy ho veľmi rýchlo zahatajú búrkové mraky. Odrazu sa zmení vzduch a krajina stmavne, aby si o chvíľu slnečné lúče zas kliesnili cestu pomedzi konáre. 

V lete je čas objavovať. Čas túlať sa chodníčkami a nechať bosé nohy objavovať svet aj utekať lúkami. V lete je čas byť s priateľmi, usmievať sa a žmúriť do slnka. Čas navštíviť miesta staré aj nové a z oboch sa nesmierne tešiť. Najskôr z vecí, ktoré sú aj po rokoch na tom istom mieste, tam, kde sme ich zanechali. A potom z vecí, ktoré sme nikdy v živote nevideli a každá ďalšia zákruta a každé ďalšie zákutie je ohromným prekvapením. Okej. Dosť bolo mojich lyrických výlevov. Here you are.

Keď som bola lapačom svetla na konci záhrady.

A verila som v dokonalejšie makro, než aké môj foťáčik dokáže. Nevadí. Aj tak je to pekná fotka.

Jedna stará láska a jedna nová láska. Na milovaných miestach.

Kým dievky chystali gril. Na chvíľu som dovolila nohám ísť a objavovať.

Keď sa odrazu blíži búrka, začnete rýchlo hľadať čo najkratšie cesty.

Tak mi to pripomína anglické knihy. Džungľoles.

Rýchlo sfotiť kvetinky a utekať domov.

Pekné veci za rohom. Hronský Beňadik cestou na juh za rodinnými koreňmi.

Bolo sucho, tak ruže nekvitli tak, ako sme dúfali. Deň keď som konečne oficiálne zistila, že ma berú do Blavky.

Storočné húštiny. Sekvoja za chrbtom. Pekne tam.

Na chvíľu nechať všetko tak, topánky hodiť na kraj cesty a utekať lúkou. 

Kvetiny letné. Na kytice ako stvorené.

Chvíľa na selfie. Čavik.

Obloha tam. Nad lúkou.

A ak si sa dostal až sem, kamarát, tak pridávam jednu hudbu. Pripomína mi toto leto. Toto leto mi ju pripomína. Whatever. Možno sa ti nebude páčiť. No a čo? Mne sa páči. Čau.