Bratislovečan.

Guide bratislavou od amatérskeho zaľúbenca.

Mám teraz také smiešne dni, že si každý deň predstavujem, že niekde žijem. Inde. V sobotu som bola rodená newyorčanka, včera európanka v amerike (lebo to je podľa mňa najviac cool) a dnes ráno som na bicykli brázdila kalifornské predmestia a pozerala sa na ohne na kopcoch. Vtedy som sa zamyslela nad tým, prečo som ešte nikdy nikoho nepočula vykríknuť, že by chcel byť bratislavčan. Alebo aspoň ako bratislavčan. A bola som trošku smutná (hej hej, táto moja nacistická láska). Viem, tu u nás sa vlastne vždy povie len "blavák". A čo blavák, to hlúpy východniar. A najväčšia dedina Slovenska. Nevedia šoférovať, sú drzí a nafúkaní, nemajú štýl a vlastne aj tak odídu na sviatky na východ...hej. Dačo z toho možno je pravda. Ale nie ultimátna a nemenná. To určite nie.

V mojich idealizovaných predstavách sú bratislavčania tak trochu vznešení ľudia. Volám ich starí bratislavčania a raz sa mi stalo, že som to povedala nejakej milej staršej dáme a mrzelo ma, že som jej do ksichtu povedala "ahaa, takže vy ste stará bratislavčanka". Snáď to neochopila zle. Starí bratislavčania z mojich predstáv nesú v sebe dedičstvo starej bratislavy. Sú trojjazyční, poznajú všetky námestia a tržnice a majú srdce pre kultúru. A verte mi, alebo nie, vo svojom živote som mala tú česť starých bratislavčanov spoznať. A verím, že ešte budem mať. A asi už neboli trojjazyční, ale boli takí. Múdri, umeleckí, krásni zvnútra von. 

Raz sme boli na prednáške o vilách nad bratislavou. Tam žijú niektorí z nich. V mojim milovaných štvrtiach na bratislavských pahorkoch. Dvaja muži nám rozprávali o týchto vzácnych stavbách a ich príbehoch. Sú kadejaké. Od secesných cez normalizačné až po tie ultramoderné. Od zbúraných, cez schátralé po nádherne zrenovované. A občas som len počula poznámky o tom, aká rodina kde kedy žila, kde boli maďari a ktorého ministra rodina sa kde usadila. Cítila som sa ako na susedskej schôdzy a vtedy mi to došlo. Sedela som na prednáške o ich domoch.

Najlepšími sprievodcami po bratislave sú domáci. Jednoznačne. A skvelí sú tiež ľudia, ktorí sú viac ako len prichádzači a odchádzači. Ukážu vám uličky, schodiská na hrad (je ich viac, ako si myslíte), pekné podniky a dodajú odvahu objavovať. Druhým najlepším sprievodcom bratislavou je zvedavosť a chuť objavovať nové. 

Ak by som mala dať typy na bratislavské highlights, jednoznačne by som začala palisádami s plynulým prechodom na hrad. Topka. Je tam krásne, sviežo a dobre! Ak máte túžbu prechádzať sa aj naďalej, odporúčam občerstviť sa v miestnej samoške na zámockej a pokračovať v ceste uličkami na mlynskú. Krása! Ďaľšia super cestička je cez prifku na mlynskej okolo mŕtveho ramena popri PKO do mesta. 

V prípade, že nechcete veľa chodiť, veľmi odporúčam kino Mladosť na Hviezdku. V mojich bratislavských začiatkoch som tam bola na film o Renoárovi. Prišla som trošičku neskôr, lebo som neplánovala ísť do kina. Leno som to tam uvidela. Atmosféra starých čias ma dostala. Je to kino s dušou. Kino, v ktorom chcete ostať, aj keď už dopremietali.

Úplne nepodstatnou srdcovkou je pre mňa agát pri chodníku keď idete pešo z Hoďžka na Zochovu. Keď kvitne. Vzduch v bratislave v čase kvitnutia agátov chytá za srdce.

Ďaľším top bodom sú pre mňa osobne bratislavské kostoly. Skvelá stránka dokostola.sk je v tejto oblasti spoľahlivým sprievodcom. Väčšinou sa dá vybrať nejaké fajn miestečko na spoveď alebo na omšu. Alebo len tak, na to také pokojné kostolné premýšľanie a oddychovanie na bezpečnom mieste.

Občas je epická. Napríklad ako v ten deň, keď som si myslela, že umriem. Lebo mi bolo vážne strašne zle a točila sa hlávka a všetky tie nepekné veci, ktoré nechápete ako a prečo vás prepadli. Ale chvála Pánu Bohu, z toho spánku som sa prebrala a zrazu už bol večer. A ja som vedela, že musím ísť von. Šla som do mesta a čím bližšie som bola k srdcu starého mesta, tým epickejšie som sa cítila. Obloha zapadajúceho slnka, moje snivé rozpoloženie a v diaľke beaty a plochy. Vtedy ma to vcuclo. Fallgrap uprostred starého mesta v takýto večer. Stále si tak trochu myslím, že sa mi to snívalo. 

Vzduch, rachot, ruch a pohyb. Ale aj ticho, pokoj, odpočinok a tiché priateľstvá. Chvíle, keď som len tak míňala čas. Chvíle zabúdania aj chvíle spomienok. A snívania. Bratislava je plná. Je v nej veľa veľa inšpirácie. Podľa mňa je pekná v tom, že je taký mix. Je v nej to starosvetské z mojich ideálov. A zároveň vôbec. Je špinavá, neusporiadaná a štýlovo nejednotná. Rada jej hovorím postsoviet hipster. Lebo to podľa mňa je. Má niečo, čo majú len tieto naše krásne postsovietske mestá. Architektonické opachy, ktoré sú krásne vo svojej škaredosti. Jej architektúra je pre mňa fascinujúca. Má Novú dobu a potom celý Ružinov. Račiansku s Kukuricou aj Mladou Gardou. Petržalku s Draždiakmi a teraskami a nekonečnom príbytkov. Kadejaké chodníčky a cestičky a lesy a skratky, keď ani neviete ako a zrazu prejdete medzi mestskými časťami. Len tak. Má veľa (hipsterských) aktivistov, komunitných snáh, permakultúry a workshopov. Nedá sa v nej nudiť a vždy poteší niečim novým. Mám rada aj radostných ľudí okolo pyramídy. Aj nové aj staré podniky. Koncerty a tancovačky. Besedy a predvádzačky. Prehliadky, výstavy, ochutnávky aj premiéry. 

Bratislava je vzácna a podľa mňa aj bratislavčania sú vzácni a okrem veľa zla robia aj veľa dobra a sú inšpiráciou. Či chcú, či nie, nesú v sebe dedičstvo tohto mesta, ktoré to možno nie vždy malo ľahké a nie vždy bolo spravované múdro. Ale má čo ponúknuť, má čím obohatiť. 

Občas je fajn ísť za školu. Sú tam skvosty. 

A naozaj som stretla ľudí, ktorí nevedeli, že modrý kostolík existuje.

Existuje. A rastú pred ním aj stromy, ktoré na jar krásne kvitnú.

Výhľad z Lafranconi. Do diaľav. V slobode.