Les.

Les je vždy krásny. Najmä však keď je to les slovenský. Tento konkrétne Sielnický. (Touto cestou pozdravujem všetkých Rerichovcov. Ste skvelí!)

Najkrajší les je asi ten v mysli Boha. Teším sa, keď raz budem vidieť naozaj. Tak ako vidí On. Uvidím ten najkrajší les ever. Krajší ako Lothlórien. Ou yeah. Tak teraz sa na to fakt teším. 

Les je voňavý. Útulný. Je lepší ako obývačka. A najlepší je, keď sú tam kamaráti. V tomto boli. A bolo to pekné. 

Zima.

Viem. Je 27.august a to asi vôbec nie je čas riešiť zimu. Ale dnes som si bola vyzdvihnúť moje (nie práve najluxusnejšie, ale predsa) čerstvo vyvolané fotky a zistila som, že ten film, ktorý som dofotila v máji, som začala fotiť v zime. Čo som však vôbec nečakala bolo, že som ho začala fotiť v Piliscabe. Mám rada tie filmové prekvapenia. Keď neviem, čo tam je a ono ma to len tak prekvapí.
Je v tom kus nostalgie. Veľký. Niežeby som nemala iné fotky z Piliscaby. Mám. A táto ani nevyzerá nijak typicky byť odtiaľ. Vlastne som najskôr ani netušila čo je to zač. Ale už viem. A akurát to bude rok, čo som to tam videla prvý krát. Asi preto tá nostalgia.
A potom už len haldy snehu a spomienky na dobrodružstvo. Šapnia Dolina. Tam bolo vždy krásne.

Nezabudnuteľná cestička. S mojim milovaným tak veľa krát prejdená. Aj s kamkami. Turecko-uzbeckými.

Svätý za dedinou.

Rozmazaná chalúpka. To preto, lebo snežilo. Asi.

Deň zrodu.

Haha. Dnes sa zrodil môj nový blog. Lebo dnes je deň, keď som do fotolabu bola zaniesť film. Jeden z mnohých. A keď budú fotky von, donesú so sebou aj príbehy. Od Ružomberka po Bern a cez hory doly zase späť na Sliač. Nejak tak. Chcem písať tie príbehy. Aby celý svet vedel, aký dobrý je môj Kráľ. Ja som len jeho malá kvetinka. Tá najmenšia.