Epický Rím.

Je čas oprášiť Rímske príbehy! Cestovanie milujem a hoci nemám momentálne extra chuť filozofovať, cestovanie asi predsa len ide ruka v ruke s filozofovaním. Takže tento príspevok oficiálne považujem za #TBT, keď už je ten throwback thursday. Let's go out and find some troubles!!!

Takže po prvé. Bola som v Ríme. Pred viac ako rokom. Fotila som na analóg. Fotky som si bola zobrať tento mesiac. O Ríme som nepísala. Hovorila som o ňom veľa. Naposledy Miške a Simke, keď tam išli. A uvedomila som si, že si toho vlastne mega veľa pamätám. A že sa mi ten čas tam veľmi páčil. Takže skúsim povyťahovať z hlávky nejaké tie higlights.

Už chápeš prečo som to nazvala epický Rím? Neveľa fotiek bolo dobrých, ale táto bola epická.

Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Maturovala som z dejín umenia (yeaaars ago), odmalička som sedávala na koberci zahĺbená do Pijoanových Dejín umenia a veľmi som túžila vidieť všetky tie krásy. V lete 2014 som veľmi chcela ísť do Ríma. Za odmenu po štátkach a možno aj nejak tak pre radosť. Ale nebolo s kým a keďže som to nikomu nechcela vnucovať, tak som si odložila peniažky a o tomto sne som iba rozprávala. A jedného dňa mi kamoš napísal, že s partou idú do Ríma a nejaké miesto sa uvoľnilo, či nechcem ísť tiež. Keď mi napísal predpokladané náklady, bolo to presne toľko, koľko som mala odložených v mojej vkladnej knižke na poličke (životopis sv.Terezky). Je to náhoda? Ja myslím, že nie. Ale poďme ďalej. Bolo to uprostred zimného skúškového. Bola som v Brne. Lebo som umierala a strašne som chcela niekam vypadnúť. Tak som poobede sadla na vlak do Brna. A tam som sa to dozvedela. Po návrate do Blavky som sa ďalej učila na skúšky a akosi mimochodom sme si s Mišou kúpili letenky. To bol pekný deň. U nej slnko svieti oveľa viac ako u nás. Lebo naša izba je otočená do dvora (Okno do dvora btw super film). Takže skúšky done, letenky kúpené, zbalila som tašku, kúpila filmy a hej hou ide sa! 

Kúsok odtiaľ sme bývali. Termini. Veľkolepá. Lebo Rímska.

S väčšinou ľudí, s ktorými som letela, som sa nepoznala. Moja podmienka bola, že sa zoznámime v dutyfree zone. Dodržal to iba Peter. A za to si ho ja ohromne vážim. Peter je inak super parťák. Hoci to nedáva otvorene najavo, je to jeden hipster s vyberaným alternatívnym vkusom a záľubou v kvalitke. Tichý a pokorný srdcom. Dobre rozmýšľa, dobre sa s ním rozpráva. A robí super kvízy. Toľko vsuvka. Príbeh pokračuje. Bol to môj prvý let v živote. Bavilo ma to. Celý ten výlet ma bavil. Asi to nejdem dopodrobna opisovať, aj keď možno by som mohla...chcelo by sa ti to čítať? Každopádne. Bývali sme blízunko pri Termini, čo bola veľká výhoda. Na veľa miest sme sa dostali peši a hneď v prvý večer sme mohli ísť na prechádzku ku Koloseu. Veľmi sa mi to tam páčilo. A bolo to presne ako v pijoankách :) Traianov stĺp aj samotné Foro Traiano. /ríbehy vytesané do kameňa, lebo história bude taká, akú si ju napíšeš. Krása! Nechcem trepať čo sa ako volá, ale tuším tam bol aj monument Viktora Emmanuela a to vyzeralo tiež celkom epicky.

Obloha nad Rímom. Pekná.

Pochodili sme milión pamiatok, veď v Ríme kam vkročíš, tam je ukrytá história. Super voľba bola ísť do Ríma v januári. Myslím, že tak max do apríla je to tam fajn, ale náš sprievodca Igor hovoril, že od mája z Ríma odchádza, kto môže. Je tam vtedy neskutočne teplo a nie je zrovna radosť chodiť celý deň po meste. V januári to ale bolo fajn, turistov bolo iba veľa, ale nie mega veľa a počasie bolo príjemné. Až na občasný dážď. 

Ale späť k pointe. Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Veľmi som túžila vidieť všetky klasiky - Pantheón, Baziliku Sv.Petra a v nej Michelangelovu Pietu, náhrobok pápeža Júlia II., Bramanteho kostolík, Koloseum, Anjelský hrad. Vidieť krásy impéria - či už Rímskeho, alebo Vatikánskeho. Ale najviac vo mne ostali zapečatené chvíle na Scala santa pri Lateráne. Schody, po ktorých vraj kráčal Ježiš. Najviac sa do mňa vpísali miesta, ktorými vraj kráčali apoštoli, kde umierali kresťania v prvých storočiach aby krvou vydalis svedectvo o svojej viere aj miesta, kde boli pokrstení prví kresťania po Milánskom editke.

Kvalita zrvona nevyšla. Landscape ale i tak pekná.

Hej, po tých pár dňoch mi bolo smiešne z toho, čo všetko sa "údajne" kade kde stalo. Údajne tie schody (Scala Santa) tam dala priviesť iniciatívna Helena a boli to schody, po ktorých kráčal Ježiš, keď si išiel po rozsudok k Pontiovi Pilátovi. A úrpimne, veľmi pochybujem, že to bolo naozaj schodisko dovezené z Jeruzalema a naozaj po ňom kedysi prešiel Ježiš. Ale je mi to úplne jedno. Nikto mi nikdy nevezme to, čo som tam zažila. Ako by Nikča povedala, je to jedna premodlená obývačka. Je to miesto, na ktorom stovky rokov ľudia pokľaknú a kľačiačky stúpajú k vrchu tohoto schodiska. Áno, kľačiačky po schodoch a cestou sa modlíte. Bol to veľmi silný zážitok a už na siedmom schode som mala pocit, že úroveň Božej prítomnosti je tak veľká, že to asi ďalej nedám. Z našej plánovanej max 15 minútovej zastávky sa vykľulo celkom pekné zdržanie. Ale ani trochu mi to nevadí. Ďalším skvelým miestom bola Bazilika Sv.Pavla za hradbami, v ktorej sú uložené okovy, v ktorých bol údajne väznený sv.Pavol. Zase raz, I don't care, či to naozaj boli jeho okovy, alebo nie. Ale tam na tom mieste je ukryté dedičstvo Pavlovského ohňa. Verte mi, alebo nie, ja som ho cítila. Dedičstvo muža, ktorého vášeň pre Toho, ktorého stretol cestou do Damasku, nikdy nezhasla. Dedičstvo muža, ktorý bol nespočetne veľa krát vydaný na zabitie, ale až na jeden príprad z toho vždy vyviazol živý. Dedičstvo muža, ktorý bol ochotný riskovať všetko pre to, aby sa šírilo meno Ježiš. Ďalšou vzácnou krátkou zastávkou bol kostol San Pietro in Vincoli. Iba sme tam na chvíľku vbehli. A potom ma kamoši čakali pred kostolom, lebo nevedeli, kam som zmizla. A tak trochu som to nevedela ani ja. Tento kostol sa po slovensky volá Sv. Peter v okovách a okrem krásneho náhrobku pápeža Júlia II. sú tam uložené okovy, v ktorých bol "údajne" väznený sv.Peter. Ten istý príbeh. Kľakla som si a počúvala, čo Duch hovorí. A on hovoril a odovzdával mi dedičstvo muža, ktorý bol ochotný hovoriť zo zjavenia aj keď to znamenalo, že išiel proti svojmu dovtedajšiemu učeniu. Poslušnosť Duchu bola pre neho ale viac, ako zaužívané "pravdy". Boli to veľmi silné momenty a ja som akosi zabudla sledovať čas. To je ale asi v Ríme bežné. Jednoducho sa zapozeráte, započúvate, zahĺbite a stratíte pojem o čase. To mesto je predsa večné. 

Cesta ku Koloseu.

Boli sme pozrieť aj otca Františka. Pokorného služobníka, ktorý miluje svoju cirkev. Možno niekde tam a možno jednoducho na všetkých tých "svätých" miestach mi dochádzalo, že viac ako obdivovateľ umenia je zo mňa pútnik. Nebola som tam sama, bola som s celkom veľkou partou. Igor bol náš sprievodca ako turistický, tak aj duchovný. Jedno ráno nám to vysvetlil. Ľudia odjakživ chodia na púte, aby si uvedomili, že celý tento život je len púťou. A je dobré, ak cestujú v skupinách, lebo si uvedomia, že na tejto púti nikdy nie sú sami a musia sa vedieť aj prispôsobiť spoločenstvu. To som nečakala. Nešla som tam na púť. Mal to byť len výlet. Explorovanie, oddych a užívanie si krás. Bola to púť, ktorá do mňa zasiala veľa semiačok pre celý rok. Tam na tých schodoch Otec hovoril o zrelosti. Najlepšie na tom je, že mi to povedal po anglicky a ja som si nebola istá, čo to slovo presne znamená. Maturity. Dnes to viem. Je to zrelosť. Zrelosť, ktorá prichádza časom, skúsenosťami a rozhodnutiami. Počiatkom múdrosti je bázeň pred Pánom. 

Epický Rím. Plný epiky. Nekonečna príbehov.

PS: ešte na toto som zabudla. pred rokom som predsa len o Ríme písala. písala trošku inak, ale rovnako úprimne:  http://www.webjournal.sk/clanok/5418/vidiet-rim-a-chciet-ho-vidiet-znova

Máme právo na hranice

Hranice. Ani neviem, ako dlho už nad touto témou v hlave premýšľam. Písala som o stopách. A mám pocit, že so stopami súvisia hranice. Lebo ako každý moment môjho bytia zanecháva stopu, tieto stopy sa vyskytujú na nejakých územiach. Na územiach ohraničených hranicami.

Hranica štátu. Hranica rodiny. Hranica večného ľadu. Hranica atmosféry. Hranica vkusu. Hranica humoru. Hranica výskytu. Hranica zmeny skupenstva. 

V hlave sa vraciam späť k tomu týždňu, keď som na Baštovej videla Bánove fotky. A v Primaciálnom paláci tie ďalšie zo Slovak Press Photo. O fragmentoch, o stopách, ktoré zanechávajú tí, ktorí utekajú cez hranice. A rozmýšľala som veľa, či v dnešnom svete ešte má zmysel hovoriť o hraniciach. Túžime po globalizácii. Global village. Túžime po svete zjednotenom a integrovanom, plnom slobody a liberálnosti. A tak si myslíme, že je prirodzené upúšťať z hraníc, že vlastne práve to je to, čo nás robí viac ľuďmi. Je ľudskejšie držať hranicu otvorenú a dovoliť ostantým nekontrolvatenľe vstupovať. Veď to predsa ptrebujú. A len hlupák je ten, kto povie, že hranice by sme mali kontrolovať...

Asi som ju už na blog pridávala. Whatever. Moja obľúbená. Hranica Švajčiarska a Nemecka.

Hranice hranice, priznajte sa, aj tak ste ako prvé mali v hlave hranice vzťahové, osobné. Áno , bolo obdobie, keď aj toto bolo pre mňa veľkou otázkou. Kde je moja hranica? Kam som až ochotná zájsť? Kam som až ochotná dovoliť druhým vstúpiť? Veľa som premýšľala a počúvala. A počula som: Nauč sa najskôr spravovať sám seba, až potom sa môžeš stať človekom, ktorý bude vedieť spravovať druhých...spravovať firmu, spravovať štát. A veľmi ma dostalo, keď som raz „náhodou“ mala možnosť ísť na prednášku o manipulácii, zenužívaní a stanovovaní správnych hraníc. Dostalo ma to. Kresťan hovorí iným kresťanom, že môžu povedať nie. Že je v súlade s Bibliou, keď sebou nenechajú zametať. Že je to Božia vôľa pre náš život, aby sme si vážili seba samého.

Uvedomila som si a učím sa, že je zdravé a dobré, keď mám svoje hranice. Keď neprikývnem každému na všetko, keď nebudem vo vzťahoch, ktoré ma dlhodobo zraňujú a poviem, že určité veci viac nechcem vo svojom živote tolerovať. Veľmi sa mi páčil poznatok toho, že kedykoľvek ustanovujem hranicu, musím to človeku „na druhej strane“ vykomunikovať. A.k.a. ak viac napríklad nie som ochotná znášať reakcie nejakého človeka, tak mu to proste po lopate poviem, vysvetlím mu príčiny svojho správania a dám mu možnosti na zmenu správania. Pokiaľ nie je ochotný pristúpiť na žiadne z navrhovaných riešení, poviem mu, že sa s nám nejaký čas nebudem baviť. Odstup musíme vždy zaujať s čistým srdcom – ani z hnevu, ani z pomsty. Jednoducho mám právo určiť si hranice, vyjadriť si sebaúctu. S láskou, s múdrosťou a pokorou. V pravde.

Okná a dvere. Hranice domova. Máme právo ich otvoriť, aj zavrieť. 

Na druhej strane, potrebujem vážiť si hranice druhých ľudí. Nemôžem druhých citovo vydierať a manipulovať ich rozhodnutia. Ak vidím, že sú pod tlakom, poviem im, aby si nechali veci prejsť hlavou, aby mohli v pokoji popremýšľať o svojom rozhodnutí. Napríklad ja osobne veľmi nerada ľudí do niečoho nútim. Preto sa aj neviem veľmi pýtať. Neviem dávať ľuďom nekonečné otázky, pretože sa držím zásady, že ak mi niečo chcú povedať, tak mi to povedia a ak mi niečo nechcú povedať, tak to budem tolerovať. Je to ich hranica. Samozrejme, pokiaľ s niekým budujem blízky vzťah, tak túžim vytvárať v tomto vzťahu bezpčené prostredie, v ktorom mi bude zdieľať aj osobnejšie veci. Ale to je o budovaní puta, o investíciách a budovaní dôvery. Lenže myslím si, že takéto by mali byť vzťahy. Nemali by byť o manipulácii, keď jeden zo vzťahu svojvoľne berie veci do svojich rúk, predbieha toho druhého v rozhodnutiach, určuje hranice a postupuje tak v neúcte. Myslím, že by sme si mali pravdivo a odvážne komunikovať naše hranice – aj keď to možno nie je vždy pohodlné a riskujeme tým, že ak tomu druhému niečo nedovolíme, urazí sa a bude nás mať menej rád. Ale be honest, vzťah, v ktorom sa bojíš hovoriť o svojich hraniciach ťa skôr či neskôr zaženie do kúta. Máš právo vyjadriť si sebaúctu.

Hranica je čiara oddeľujúca dva (administratívne) celky. Hranica určuje vlastnícke pomery. Určuje kto má kde vládu, a kde už nie. Hranice nám pomáhajú určovať čo komu patrí a kto za čo nesie zodpovednosť.

Mohla by som ešte dlho písať. O tom, že dnešná spoločnosť vo všeobecnosti neobľubuje hranice. Že sa mažú morálne hranice, kultúrne hranice a v mnohých oblastiach aj vekové hranice. Mažú sa hranice hodnôt a mnohí túžia aj po tom, aby sa zmazali hranice štátov. Lenže. Tí, ktorí sa cítia byť bezmocní vyjadriť si sebaúctu sa tak stávajú zmanipulovanými. Stráca sa sebaúcta s ňou sa stráca aj úcta. Liberálnosť nado všetko! Rastie manipulácia jedincov, manipulácia verejnou mienkou. Ak je tvoj hlas slabý, je bezvýznamný. V mene liberálnej globalizovanej spoločnosti hovoríme, že sloboda znamená zmazanie všetkých hraníc. Ale čo ak sloboda znamená silu určiť si, ale aj akceptovať cudzie hranice? ..... Myslím si, že hranice by sme mali určovať a kontrolovať. Mali by sme byť dobrí správcovia.