Jar bola plná kvetov a slnka. A tak to má byť. Mám pocit, že trvala prikrátko, ale to asi len preto, že som vtedy toho riešila veľa školského. Písala bakalárku a púšťala si Noah and the Whale a vychutnávala first days of spring, first shapes of something amazing. Fotila som cestou do obchodu. Lebo to bol jediný čas vo dni, keď som išla do ulíc. Sliačskych. Väčšinou. Túžila som vykročiť, oboma nohami vyskočiť, najlepšie z okna a vhupnúť do čohosi nového. Ale miesto toho som iba sedela a písala. Bakalárku a občas nejakú tú básňu. O tom, že zistím kto som až keď sa zapozerám do Jeho očí. A v Jeho pohľade bude všetko na svojom mieste. A ja budem taká, aká som naozaj.
A veľa ma učil. O tom, že mám spravovať svoj čas a hlavne nezabúdať na čas s Ním. Pamätám si, ako som si raz urobila taký iný deň. Rozhodla som sa, že pôjdem von a budem fotiť, lebo nemôžem premeškať všetku tú krásu. Už som neobsedela. Na stanici som stretla Aďku a len som si tak oddychovala. Bol to pekný deň na peknom Sliači. Potom som sa vrátila domov a zas sa učila. Ale svet je hneď iný, keď ste nedovolili, aby ho okolnosti urobili šedým a škaredým. Všetko môže byť krásne, keď sa na to pozeráš Láskou. Božím pohľadom. Očami, ktoré vidia aj v blate zlato.
