Uprostred noci II.

Akokeby sa niečo rodilo, niečo vznikalo. Keď tu sedávam takto. Uprostred noci. Dnes myslím na mojich bratov. Večery a noci s nimi. Pri otvorených oknách oproti sladovni, keď sme sa silou mocou snažili naladiť dobrý nočný drumbase. Ponorení do tých ťažkých storočných perín. Štelovali sme to, až kým sa nepodarilo. Vtedy som silno zavrela oči, aby som v žiare pouličnej lampy nevidela žiadnych pavúkov a hlavne aby som nevidela cez okienko v dverách na schodište. Lebo vždy som sa bála, že tam niečo uvidím. Zaspávala som s kvalitnými setmi v ušiach a vlastne som ani netušila, čo je to drumbase.

Večery, keď nás naši nechali samých doma. Neviem prečo je taká sranda vymýšľať zloby proti najmladšej sestre. Zažatá neónka nad dresom a chuť sódy bikarbóny v ústach. Už neviem čo bolo ďalej, ale teraz mi je pri tej spomienke smiešne. Mala som riadne rada náš byt.

Noci v plnej izbietke. Raz som mala nočnú moru, v ktorej mi všetko išlo na nervy. Potom som sa zobudila a zistila, že môj brat hrozne nahlas dýcha (mal strašne silné alergie). To bol ten zvuk, čo mi vo sne išiel na nervy...noci v plnej izbietke a moja večná otázka: "Maťo, spíš už? Heeej. Maťo, spíš už?" "Spím" "Viktor, spíš už?? Heeeeej. Viktor? Spíš už?" "Hej, spím, daj pokoj." "Peťo, spíš už?" "Iva sklapni už!" ..chýba mi to :)

Noc keď som prišla domov príliš smutná, ale Viki mi povedal pravdu. Postavil sa za mňa a na to nikdy nezabudnem. Noc, keď sme tam len tak ležali a dookola počúvali. Len tak byť spolu. Uprostred noci.

Bratia sú na nezaplatenie.

Bratislavský.

Zamilovanosť, ktorá rastie. Tak nejak sa to začalo s celým mojim bratislavským príbehom vtedy, pred rokom a dačo. Tie krásne dva týždne mi stále vŕtali v hlávke a nedali pokoja. A vedela som, že škola je tu hrozná. A vedela som, že Bratislavka je choatická. Ale akosi ma ten chaos stále priťahoval a Otec mi toto mestečko stále pripomínal. Štuchal do mňa, a ja som pochopila, že je čas zmeniť vzduch.

Teraz je tu už jesenne. Prudko jesenne. Mrazivo jesenne. Prišiel chlad, hmly, nekonečné čajíkovanie. Ochorela som, veľa som spala a všetky tie rutiny. Grep mám v poličke. Chrípkový rituál som veru ešte nezavŕšila, ale cesnaku v polievočke bolo požehnane, takže si môžem odškrtnúť ďalšiu položku zo zoznamu how to get well homely. A rozpísala som sa, preto prišla aj chuť písať blog. Lebo sa blíži tour, tak píšem. Lebo treba do školy...a teraz konečne preto, lebo sa mi chce. A to je asi ten najkrajší pocit. Napíšem asi aj gdzn blog už konečne :D...a musím sa podeliť o jednu vec. Že sa mi dnes v noci snívalo so Steffy. A bolo to krásne. Trochu smutné, ale napokon som si obula svoje topánočky, dala som jej pusu na čelo a chcelo sa mi plakať od radosti.

Keď som tu bola v apríli bola som smutko, že som nemala so sebou foťáčik. Ale kamky mi povedali, že tu predsa ešte veľa budem a veľa toho sfotím. Síce som chvíľu neverila, že sa to môže stať realitou, stalo sa. Tak teraz chodím a fotím. Chcela by som aj viac. Chodím a spoznávam. Učím sa názvy ulíc a zástaviek a tiež čo ma kam odvezie.Zisťujem kde je dobrá káva za prijateľné ceny a kde je zlá káva a ešte k tomu predražená...lebo niekedy vám ani extra hipsterské prostredie nevykompenzuje tú kyslú kávu. Proste ju nemám rada, to je celé. Rada chodím polievkovať. Stretávam sa s kamarátmi. Niekedy úmyselne a často náhodou. A mám nové topánky! Šťastná prešťastná, nôžky sa už nepremočia a nezamrznú. Učím sa nové jazyky a pomaly zisťujem, ako to tu funguje. Hľadám si prácu. A hľadám lásku. Týmto pozdravujem Nikču :D. Snívam o dobrodružstvách a teraz už končím, aby som zas ďalšie išla žiť. Čau kamarát!

Ešte keď tu bolo teplejšie. Bratislavskosť pekná.

Večer. Domov. Dočasný.

Sprievodca galaxiou. Nerád sa fotí.

Mestečko.

Paťka na umelo vytvorenej lúke. Paťa je jeden z bratislavských pokladov.

Tam hore. Vznášať sa.

Uprostred noci.

Niektoré spomienky sú nezabudnuteľné. V moje hlave sú mnohé nočné. Keď mesiac svieti najsilnejšie alebo naopak, keď ho vôbec nevidno. Pri niektorých sa mi chce plakať, lebo viem, že už nikdy nič tak krásne nezažijem. Pri niektorých sa usmievam. Raz mi jedna kamarátka povedala, že možno to je dobré. Že nemám byť smutná, lebo to je najviac skvelé. Veci už nikdy nebudú tak, ako boli. A keby som sa ako snažila, už by tak isto nikdy byť nemohli. Nebudú. Budú iné. Verím, že lepšie. Alebo proste budú chutiť a voňať inak.

V noci sú veci intímnejšie. Monochromatické svetlo vytláča zo sveta všetko, čo by bolo navyše. Vata je preč.Ostáva len to, čo je podstatné. Lebo niekedy je svet jednoducho čiernobiely. Lebo to niekedy stačí. Keď sa chcete pod splnom mesiaca pozerať do očí tomu, koho milujete. Alebo keď chcete v tme ležať na gaučíkoch a pozerať sa na cestu na mesiac. Keď viete, že je po polnoci a prichádza čas na spektakulárne zážitky. Sedieť v Sliačskej doline na obrovských kmeňoch stromov a užívať si čas s priateľmi. Uprostred vôní. Utekať za dažďa na Astoriu aby ste si kúpili najlepší kebab v okolí. A potom sa viesť nočnou električkou. A dúfať, že sa nestratíte.

Keď som bola malá, rada som si predstavovala, že sedím v izbe na vrchu mrakodrapu a cez veľké presklené okná pozorujem nočné svetlá. Vždy som sa tešila na dušičky. Lebo tie cintoríny z diaľky vyzerajú ako také veľkomestá plné svetiel. Byť tam hore, v tichu a tme a pozorovať ruch a život pod sebou. Keď je tma, rada hrám na klavíri. Uprostred ticha.

V noci sa najlepšie pozorujú hviezdy. Ó áno. Najkrajšie klišé letných nocí tie meteorické roje. V noci sa najlepšie jazdí za tescom. Leží na chodníkoch a pozoruje svet naokolo. Niekedy sa niečo deje a niekedy sa nedeje nič.

Mám rada spomienky na noci, keď sme vyčkávali na prvé vlaky a mysleli si, že kým niečo príde tak asi zamrzneme. Túlali sa ulicami a vedeli sme, že môžeme ísť kamkoľvek a kedykoľvek. Nič nás nezdržalo. A mám jednu ultra krásnu nočnú spomienku. Nezabudnuteľnú. Pohoda pred pár rokmi keď som bola akurát takmer na okraji stanového mestečka a odrazu prestali hrať všetky stage. Ostal iba jediný. A ja som tam stála v tej tme iba nado mnou obrovský mesiac a do ticha znel z diaľky hlas Jose Gonzaleza.

Nočné mestá aj nočné lesy. Nočné ulice, nočné izby, nočné tancovačky, nočné pogovačky. Nočné rozhovory. Nočné ticho. 18 seconds before sunrise. See you soon.