Budapešť. Inak.

Alebo aj nekonečno rozmazaných selfieees. 

Boli sme v Budapešti. Na rodinnom vianočnom výlete. Len tak. Dať si varené vínko, prechádzať sa vianočnými uličkami a popozerať krásy mesta milovaného. A nafotiť si nejaké tie selfies.

A kamky mi vraveli, nech veľa fotím. Ale asi sa mi nejak tak nechcelo. Nie až tak veľa. Viac som fotila seba ako Budapešť. 

Autíčko sme odstavili milión kilometrov od centra, takže sme sa mohli prechádzať a skúmať všetko, čo sme stretli. Napríklad spektakulárne starožitníctvo, ktoré Maťko nazval maďarským socializmom v jedinej izbe. Bolo to brutálne. Špinavé hračky, Leninove busty, kožené kufre a plynové masky. Staré foťáčiky aj čajové súpravy. Obrazy. Vázičky, tanieriky a svietniky. Lampy.

Ukázala som mojim milovaným školu, do ktorej som chodila. Na námestí, ktorého meno doteraz neviem vysloviť. Bol tam živý Betlehem a somárik a kozičky a barančeky. Maďarské, so skrútenými rohmi. Potom sme po milión kilometroch prišli na tržnicu nádhernú a tam sme začali fotiť selfies. Rozmazané sú. A Gabo s Helkou kúpili klobásu. Lebo neradno sa z Maďarska vrátiť bez klobásky. Na tej tržnici majú všetko. usmievavú zeleninku aj husi na náhradné diely. Fakt. Môžte si tam kúpiť napríklad päť kíl husacích sŕdc. Ako nič.  

Pekné to tam bolo celé. Len od rieky ťahal chlad. Prechádzali sme sa strašne dlho, nohy nás oziabali ale pekne nám bolo. Vianočné svetielka everywhere, aj vôňa punču a pečeného mäska. Pozreli sme si aj Štefanskú baziliku a k autíčku sme sa vybrali krásnou okľukou- Andrássy ut. Je to bulvár lemovaný stromami, na ktorých bolo svetielok asi milión. Je tam aj opera, pred ktorou sa práve pomaličky schádzali budapešťskí buržuji. Pre pospolitý ľud vyhrávala na ulici dychová sekcia vo vianočných čapiciach. Radostné. Potom už len kebab a take-away coffee a heading home. Bolo to pekné.

Už mi ostáva len jediné. Popriať šťastné a veselé. Radostné hlavne :). Užite si narodenie Ježiška a užívajte si všetko pekné.

Svetlo v tvojom vnútri.

kedysi som veľa písala.
bez kapitálok na začiatkoch viet a veršov.
bez bodiek a čiarok.
bez zmyslu a rýmu.
len tak.
aby som nezabudla, že dýcham.
mala som rada poéziu.
živú a rastúcu, tichú a snivú.
nikdy som nevedela dosť pekne kresliť.
vedela som len písať.
obrazy do slov ukryť.
srdce dýcha a občas zaspí.
ani nevieš ako.
potom sa prebudí a pozerá na teba.
svojim orlím zrakom.
súdi ťa.
pýta sa.
chce vedieť čo ho bolí.
chce poznať toho.
kto ho uzdraví.
a teraz?
vlastne som nechcela písať.
nie báseň.
chcela som sa vyznať.
že žijem.
že hľadám a nachádzam.
básne staré a nové.
vo Svetle sa prechádzam.

a fakt som chcela písať inak. ale nedalo sa. keď príde báseň, nevyhneš sa jej. aj keby si bol práve v nočnej a máš po ruke len servítku. tak to napíšeš na ňu. len som chcela povedať, že mám rada básne. a že mám rada objavovať tie staré. a potom aj tie nové. lebo ony sa niekedy len tak obšmietajú okolo. treba ich len chytiť za ruku, pozerať sa na ne a potom ich napísať.

chcela som len napísať o tom, že som mala pekný deň. že som vypila dve cappuccina a jedla som až večer. takže mi bolo smiešne, kým sme s maťkom pchali cesto do formičiek na medvedie dlabky. že som videla sneh na kopčiskách a slnko a modrú oblohu a potom zase ten opar, do ktorého vstúpiš a vieš, že si "V dolináááááááách". ou yeah. že v poslednej dobe veľa hovorím ou yeah. a trochu za to môžu ivko s jaykom a trochu the subways.

a už viem. chcela som písať o bytoch s vysokými stropmi. a spomenula som si na báseň. a tu sa kruh (a.k.a. politický cyklus) uzatvára. pridávam báseň a básňou rámcujem tento blog. pozdravujem pána profesora Mlacka a Monču s Mončou. mmm. a Dominku. a Kajku. a Vladku. a Barborku. a jej kamaráta. chi. a Svetlanku a Mine. a to mi pripomína, že by som mala tento post napísať aj po anglicky. challenge predo mnou. ou yeah.



Báseň napísaná v byte s vysokým stropom

cítim sa ako na streche sveta
tam, kde si ma učil lietať
sedím uprostred balkónov
v nekonečne ľudských obydlí
plných teplých paplónov
ukázal si mi ako kráčať
tak som tu
pripravená kričať a skákať
urobiť pre teba oslavu
nie je krajšia časť sveta
ako tá, ktorú si pre mňa pripravil
pre mňa nie je krajšia veta
ako tá, ktorú si v tej tme vyslovil
och
piano, parkety a pouličné lampy
viem, že si to ty
kvety, rieka a všetky druhy vôní
viem, že som to ja
kto je v tvojom srdci.

Narodeniny.

Mala som chuť napísať nejaký ponarodeninový ďakovný status. Ale keď mi v hlave vírili všetky tie slová, zrazu mi došlo, že ten status by bol nechutne dlhý.

Narodeniny sú deň nadprirodzenej radosti. Inak to neviem pomenovať. Svet má inú vôňu, inú chuť, iné melódie. Zobudila som sa a za oknom padali chumáčiky. Bielosť pokrývala všetko. Vzduch voňal láskou. Čerstvá kávička a dobručké raňajky. A potom mi volala Agátka. Nech idem na koniec ulice a pozriem sa na ten zasnežený kopec. Tak som to urobila. Rýchlo som sa prezliekla z pyžamka, vzala som foťáčik a išla nakoniec ulice. A potom ešte ďalej. Pozorovala som slnko vykúkajúce spomedzi oblakov a v hlave sa mi spieval Sinking friendship Jónsiovský. Stála som v uličke a čakala na záber. Mám to rada. Je to niečo ako inštinkt lovca. Vieš, že keď slnko dopadne tým správnym spôsobom, bude z toho skvelý záber. Tak si nastavíš foťák, zohrievaš prsty a čakáš. Boh zatiaľ hovorí k tvojmu srdcu a v tom najlepšom možnom okamihu slnko dopadne presne takým spôsobom, ako si po tom túžil. Cvak. A to mám rada. Kráčať domov a tešiť sa z toho, že srdce ožilo. Dýchalo sviežosťou a Blízkosťou. Preniknuté Podstatou. V plnosti radosti.

Narodeniny sú deň, keď sa odkrýva pohľad druhých ľudí na teba. A preto chcem vyjadriť svoju vďačnosť. Za nádherné dary, prekvapenia, priania a vyznania. Za sms-ky, facebookové správičky aj post-y na moju stenu, za všetky odkazy na videjká aj videjká natočenko, za telefonáty, za maily, za listy. Za osobné stretnutia. Mám z toho úsmev na tvári. Je to povzbudenie vidieť, že moji priatelia na mňa nezabudli, ale túžili, aby ten deň bol naozaj môj. Výnimočný. A taký bol. Plný krásy.

Narodeniny sú deň, keď Boh hovorí špeciálne. O svojej veľkej láske. Vážne. Nebesia rozprávali. Od ranných chumáčikov po večerné gýčové oblaky. Ou yeah. Gýčovejšie to fakt byť nemohlo. Na zlato nasvietené kopce, veľké huňaté oblaky, cez ktoré sa prerývajú slnečné lúče a celá obloha sfarbená od oranžovej cez ružovučkú až do jemne fialovej. Rokoko na oblohe. Lebo Boh vie, že milujem sneh a západy slnka. A že rokoko má zvláštne miesto v mojom srdci. Fragonard by sa tešil.

A to je skoro všetko. Aj keď. Mám pocit, že v srdci je toho oveľa viac. Tieto narodeniny boli výnimočné. Snívajúce. Plné príbehov a túžob. A hlavne radostné. Ďakujem!

Genéve.

Genéve. Lebo sa mi páči, ako sa to mesto volá v originálnej verzii. Naozaj. Lebo milujem francúzštinu. (A skôr či neskôr sa ju naučím.) Lebo Genéve ma očarila. A skúmala by som ju aj viac, keby bol čas a priestor.
Tento príbeh je dlhší a nie som si tak úplne istá, kde má začiatok. Môj erasmus a kamaráti francúzski aj belgickí? Možno to je začiatok. Počúvať francúzštinu v jej čistej krásnej forme je návykové. Počúvať k tomu príbehy o krajine jej pôvodu je túžby-vzbudzujúce.  Tak sa začali moje túžby.
Veľmi dobre si pamätám na ten deň. V marci. Išla som domov z Ružomberka a prijala som Božie pozvanie začať opäť snívať. Lebo viem, príliš dlho som nesnívala ani trošku. Vo vláčiku som otvorila novučičký zápisník a začala som písať. Že snívam o letných cestách. Snívam o pobudnutí v nejakej nemecky hovoriacej krajine. Snívam o tom, že navštívim Francúzsko. Aspoň trošku. Snívam o dlhých cestách vlakom. Snívam o horách a jazerách a obrovských stromoch a krásach nevídaných.
Ako sa dajú takéto kadejakosti spojiť? Stačí jediné slovo. Švajčiarsko.
Keď sa na to teraz pozerám viem, že to bol zázrak. Starostlivosť môjho dobrého Otca. Dotyk Lásky. Rozmaznávanie. Nemala som za celé leto žiadnu serióznu brigádu. Ani predtým. Už dlho nie. A predsa. Mohla som si dovoliť týždňovú dovolenku vo Švajčiarsku. Luxusnú. A ani neviem ako sa to stalo, ale mala som aj dosť peniažkov na to, aby som kúpila filmy. Tak som fotila. Bude to tu po kúskoch celé. Dnes len princezná Genéve.
PS: Mám rada budovky a ulice. To preto.

Prvý pohľad na Genéve. Mal tam byť aj vodotrysk. Ale fúkal vietor, tak ho v ten deň nezapli. Musím prísť zas. 

Moje nádherné kamky. Takto si zabažili na brehu jazierka.

Jedna z takých hlavnejších ulíc. Ale viac neviem. Veľmi sa tam nevyznám.

Kolotooooooč! /radosť/

Domy čarovné. Iba tak si tam žijú.

Keď si uvedomíte, že Boh vám plní sen, ktorý ste ešte nestihli dosnívať. Tak som sa cítila.

Terka ako hviezda.

Smutná katedrála. Príliš prázdna. Iba hra svetla v nej ostala.

Malé námestíčko. S atmosférou. Mimo radikálneho luxusu. 

Bratislavka.

Vôňa čerstvej kávy od prvého okamihu, ako sa prebudíš. Veľa dverí. Hrianky a dobrotky. Spoločenstvo Lásky. Prijatie a starostlivosť. Priateľstvá a dobrodružstvá. Každodenné. Nové skúsenosti. Nenormálne teplo a potom chvíľu studený dážď. Stretnutia a vzácni ľudia. Vzácne rozhovory. Túlačky osamelé aj v spoločnosti. Ó áno. Už viem. Na začiatku bolo slnko v očiach a loft session. A potom. Dobrodružstvo hľadaná a hádania. A Fx. Neuhádla som.
Uličky starého mesta. Cesty do práce v kráse. Blízkosť Otca. Neustále. Ležanie v tráve. Umenie a smútok za krásou. Stretnutie na Obchodnej s pravzácnym srdcom blízkym. Tango na ulici. Čerstvé pivo. Horúčava!!! Nachádzanie krás. Túžba po pokoji a odrazu len hluk. Katy B na dobrú noc. Prekvapenia. Zoznámenia. Môj Boh! Skoro by som zabudla. Renoir. Odhaľovanie pekných miest. Áno! Starožitníctva! A vstupovanie do cudzích dvorov. Len aby som sa pozrela.
Večerné rozhovory. Kuchynka nádherná a masívny drevený stôl. A môj verný priateľ foťáčik. A zaľúbenosť, ktorá len rastie. A asi pred ňou neutečiem. Je to trošku ako Budapešť. Taká maličká. Lovely.

Keď sme odhaľovali krásy. Františkánsky kostol. Tuším. Páčil sa mi aj ten strom.

Hlavné námestíe a cesta do uličky. Myslím si, že sa volá modrá. Ale možno vôbec.

Moje najobľúbenejšie miesta. Už niekoľko rokov hlboko v mojom srdci. Veľa pekných spomienok.

Lucerna. Lebo krása by ostala skrytá, keby nebola ožiarená Svetlom.

Nové ulčiky. Cestou domov.

Ako sen. Celé príbehy mám v hlave, keď myslím na tento dom. A v tých príbehoch mám črepník s ružami na kuchynskom drese.

A veľa pekných tajomstiev sa skrýva v tých snoch.

Výhľad na Dóm sv. Martina priamo z LUXu. Zo strešného okienka od môjho stola dočasného.

Kanál.

Také je pomenovanie pre mŕtve rameno Hrona vo Zvolene. Znie to špinavo. Škaredo. A predsa. Je to miesto, kde som prvý krát v živote videla divoké kosatce. Miesto, kde sídli veľké množstvo vtáčkov a ich spev sa potom rozlieha celým Západom. Je to tam také. Močiarne. A vždy som tam rada fotila.
Najradšej sa tam prechádzam. V príjemnej spoločnosti. Je tam krásne :)

U Barborky v čarovnej izbietke i na čarovných potulkách.

Stromy dotýkajúce sa neba.

Nebo dotýkajúce sa vody.

Čarovnosť obyčajného sveta.

Svetlo.

S Barborkou.

O kvetoch.

Medzi kvetmi sa cíti slobodná. Ako doma. Bosá behá po lúkach a raduje sa, lebo je to ten najlepší koberec, aký pozná. Lebo medzi kvetmi je život a krása. Tam sa jej srdca dotýka milované Slnko. Tam ju jej milý Zvádza a šepká jej duši slová lásky.
Kvety nosí domov. Nosí ich milovaným dušiam a trhá ich pre svojho Milovaného. Lebo vie, že jej srdce bolo utvorené na Jeho obraz. A tak, ak ona miluje kvety a ich krásu, o čo viac On? Och. Tak veľmi miluje obmäkčovať Jeho srdce. Celé nebo je plné kvetín. Je plné ľúbeznej vône. Plné krehkosti a zraniteľnosti a nekonečnej krásy. Plné odovzdanosti a lásky.
Ona sama? Niekedy je len vílou. Behá po lúkach a smeje sa a spieva. A inokedy je pampeliškou. Tou, ktorá pozná, čo znamená hrejivá úplnosť dňa. Tou ktorá je najšťastnejšia tam na lúčke, medzi svojimi sestrami. Jej zlatá koruna odráža krásu jej Kráľa. A potom sa zmení na bielunké čiastočky prispôsobené k letu (haha.toto sa nedá nijak inak nazvať.a možno aj hej.) a letí. K Nemu. A potom na iné lúčky. Aby zmenená mohla rozkvitnúť na inom mieste a opäť žiariť.

Púpavienky. Dente di leone.  

Dvojdúha. Pánov prísľub. Jeho milosť nado mnou.

Maky. Divoké. 

Maky. Bláznivé. Zatočené vo víre tanca.

Les II.

Ivanka dospela k zásadnému tvrdeniu. Keď fotíte na film, prvý záber akoby ste neodfotili. Preto sa prosím nespoliehajte, že ho po vyvolaní filmu niekde nájdete (či už v porušenej alebo neporušenej forme).

A tak. Stratila sa Barbora s nošou. Lebo raz sme boli v lese zbierať drevká, aby sme si mohli potom na ohníku lahodné jedlíčka robiť. Samozrejme v Sielke, pri chalupe pod lesom. Bol to krásny čas. A dobre sme sa napapkali. A s Oľou sme sa hojdali, tak vysoko, aby sme dočiahli na hviezdy! 

V lese žije veľa tvorov a tvorčekov. Umrnčané mimly a malé myši a rýchlo behajúce mumriky a poza stromy sa skrývajúce frnky. A v korunách stromov žijú vtáci. Slobodné stvorenia, ktoré letia kam sa im zachce. A môj Kráľ chce, aby som vedela, ako veľmi ma miluje. A chce, aby som poznala Jeho zámer so mnou a spoznala Jeho rozmer slobody, ktorú môžem žiť. Preto mi od toho dňa posiela do cesty mnoho-premnoho rozmanitých pierok...a pomaly mi z nich skladá krídla Lásky, na ktorých môžem letieť kam len chcem. 

Lesný les. Where the wild things are.

Lesná obloha. Koruny, ktoré sú domovmi.

Októbrové svetlo.

Dnes som to pochopila. Zas. Prečo je októbrové svetlo výnimočné a krásne. Prečo milujem babie leto. Indian summer. Zlatisté svetlo pomedzi zafarbené listy stromov. Minulý rok ma očarilo na Andrássy út. Dnes iba tak. Na Sliači. A potom. Farebné obláčky na celej oblohe. Keď vieš, že tam v diaľke ešte horí oheň, ale ty už vidíš len jeho odblesky. Len to, ako si tú žiaru medzi sebou prihrávajú oblaky a sfarbujú ju od oranžovej po fialovú.
Viem, fotečky zvyknem dávať, ale dnes tie obrazy môžem len napísať. Obrázky z dnešného dňa aj večera si raz pozriem v Ježiškovom albume krás :).
A poviem vám tajomstvo, kamaráti. Zajtra idem do fotolabu. Film v tubičke sa tam zázračne mení na kopec obrázkov. A ja ich pôjdem zobrať, aby si ich mohol pozrieť celý svet.
Dobrú noc, kamienok. Dobrú noc, slniečko. Dobrú noc ruže. Dobrú noc, Terezka.

Venujem Barbi. Girme.

Fotky z filmu pomaly dochádzajú. Bolo by dať vyvolať ďalší. Z Prelomu jari a leta. 

Jar bola krásna. Všetko kvitlo. Tak veľmi a krásne. Kvetinka pochopila, že aj mráz môže hriať, ak navštívil lúku s láskou. Kvetinka sa dlho kúpala v mraze, ale prišiel čas, aby sa oddala hrejivým lúčom svojho milovaného Slnka. A po jari prišlo leto.

Svätý za dedinou.

Dolina. Naša. 

Záhrada.

Už to bude 5 rokov, čo sme opustili Strážsku cestu 5, zbalili si svoje veci a odišli na Sliač. Som veľmi šťastná, že mnohí moji priatelia už dobre poznajú prvé verše zatiaľ nedokončenej Ódy na Sliač: Sliač, Sliač, keď tam nie si, plač. 
Sliač priniesol do našich životov viaceré zmeny. Máme vlastnú zelenú bráničku, vlastnú predzáhradku, dom, garáž a hlavne záhradu. Tohto roku sme (rozumej mamka s ockom) vypestovali naše prvé zemiaky zo sliačskej pôdy. V našej záhrade pribudla aj Kôlnička ej bum tralali. Maťko tam vyrába krásnosti a uchováva ľudové tradície (na sashe.sk hľadaj lopki). Som naňho hrdá.
Naša záhrada je krásna v každej ročnej dobe. Trochu sa mi prestáva páčiť, keď je v nej treba hrabať seno. Ale to si tohto roku pamätám iba z mája. Mala som potom mozole na rukách a to som bola druhý deň družičkou na svadbe. A.k.a. družstevná družička. Páči sa mi v lete, keď je tam bazén. Páči sa mi na jeseň, keď sú v nej jablká. Páči sa mi v zime, keď vyzerá ako aljašská pláň. Páči sa mi na jar. Keď ožíva. Keď kvitne.

Tulipáni, kamaráti jarní.

Maťko betónuje prístupovku ku kôlničke a zatiaľ, perinky si užívajú teplučké slnko po predlhej zime.

Takto. Bez slov.

První pampelišky!!!! Keď sa slnko ukryje v tráve.

Tulipánové zátišie.

Ukrytá v kráse, čakám na báseň. Na jarné verše, ktoré prebudia srdce.

Ukrytá v snehu, čakám na nehu. 

Ružomberok.

Mesto, kam sa zajtra ráno moje kroky opäť uberú. Mesto obkolesené lesmi a horami. Keby nebolo všetkého toho bordelu, mohli by sme ho hrdo volať horským mestom. Mesto, kde sa zase na pár mesiacov zložím a budem žiť peknosti.
Najskôr som si myslela, že je iný. Myslela som si, že je škaredý a smrdí. Že je šedivý a nemá srdce. Potom mi niekto povedal, že všetko môže byť krásne, keď sa na to pozeráš s láskou. A Ružomberok sa stal v mojich očiach krásnym.
Mesto, kde veľa fotím. Niekedy aj točím. Mesto, kde veľa píšem a ešte viac čítam. Mesto, kde málo jem. Haha :D.
Mesto, kde sa dejú zmeny dotýkajúce sa dejín mojej duše aj môjho srdca aj môjho všetkého. Hej, veľa fotiek mám odtiaľ. Ale teraz ostávam verná tomuto jednému filmu a jeho vlastným príbehom. Príbeh Ružomberka a Príbeh Godzone Konferencie, na ktorej sme ochutnali Kultúru Kráľovstva.
(áno.rada fotím budovky.)

Ružomberská bytovka. Tam pri štadióne. Keď ešte vládla aljašská zima.

Socialistické prežitky s veľkonočnou výzdobou. Nikdy tam nemajú nič, čo práve potrebujem.

Ružomberské deti. Šťastné, ako akékoľvek iné deti.

Top of the POP. Fasáda v znení hliník - sklo vždy vyvolá úsmev.

Symbióza stromčekov a budov. Myslela som si, že je to len v Piliscabe.

Venované pamiatke Andreja Hlinku.

Domka. Mám ju rada. Dcéra kráľovská.

V Kráľovstve vládne Boh plný krás.

Nežnosť a sloboda. Krása prebúdzajúca sny na dne srdca.

Kráska Agátka a náš kamarát Marek. S Agátkou budem (asi) žiť. Verím, že určite. Budeme si variť a požičiavať si oblečenie a vyjedať sladkosti a prijímať hostí v akejkoľvek dennej aj nočnej hodine (Áno Lukáš, verím, že nám opäť prídeš klopkať na okno.). Budovať kultúru Kráľovstva v domčeku nad štadiónom.

Viete, že slovo Ružomberok pochádza z nemeckého Rosenberg? Kopce posiate ružami. Také bolo kedysi, toto krásne mesto. Obkolesené hradbami ruží.