Uprostred noci II.

Akokeby sa niečo rodilo, niečo vznikalo. Keď tu sedávam takto. Uprostred noci. Dnes myslím na mojich bratov. Večery a noci s nimi. Pri otvorených oknách oproti sladovni, keď sme sa silou mocou snažili naladiť dobrý nočný drumbase. Ponorení do tých ťažkých storočných perín. Štelovali sme to, až kým sa nepodarilo. Vtedy som silno zavrela oči, aby som v žiare pouličnej lampy nevidela žiadnych pavúkov a hlavne aby som nevidela cez okienko v dverách na schodište. Lebo vždy som sa bála, že tam niečo uvidím. Zaspávala som s kvalitnými setmi v ušiach a vlastne som ani netušila, čo je to drumbase.

Večery, keď nás naši nechali samých doma. Neviem prečo je taká sranda vymýšľať zloby proti najmladšej sestre. Zažatá neónka nad dresom a chuť sódy bikarbóny v ústach. Už neviem čo bolo ďalej, ale teraz mi je pri tej spomienke smiešne. Mala som riadne rada náš byt.

Noci v plnej izbietke. Raz som mala nočnú moru, v ktorej mi všetko išlo na nervy. Potom som sa zobudila a zistila, že môj brat hrozne nahlas dýcha (mal strašne silné alergie). To bol ten zvuk, čo mi vo sne išiel na nervy...noci v plnej izbietke a moja večná otázka: "Maťo, spíš už? Heeej. Maťo, spíš už?" "Spím" "Viktor, spíš už?? Heeeeej. Viktor? Spíš už?" "Hej, spím, daj pokoj." "Peťo, spíš už?" "Iva sklapni už!" ..chýba mi to :)

Noc keď som prišla domov príliš smutná, ale Viki mi povedal pravdu. Postavil sa za mňa a na to nikdy nezabudnem. Noc, keď sme tam len tak ležali a dookola počúvali. Len tak byť spolu. Uprostred noci.

Bratia sú na nezaplatenie.