Na Sliači je skvelé to, že keď chcete ísť iba tak do lesa, tak idete. Je to tu, hneď kúsok. Dakde srnka, dakde polorozpadnutý altánok, inde zase "vojenské kryty" a.k.a. staré vodojemy a občas aj nejaký ten vyvalený strom. Brat mi hovoril, že to on s kamošom vyvaľujú. Ktovie. Sliač je nádherný a jeho lesy sú pre mňa radosťou. A Maťo v nich pozná cesty aj cestičky. Ukazoval mi, aké cestičky robia utekajúce lesné zvieratká. A to je podľa mňa cool, keď môžte ísť tadiaľ, kadiaľ išiel prednedávnom napríklad jazvec. Alebo aspoň ja si to tak predstavujem. Jazvec v tmavozelenej plstenej vestičke si uteká lesom, aby stihol rokovanie so zajačou korporáciou na druhej strane lesa. A cestou stretne možno nejakú líšku, ktorá mu predá čerstvé noviny. Tak sa pristaví, trošku sa pomotká a ja mám potom pocit, že chodím do kruhu, keď idem po jeho stope. Les má svoje kopčeky aj zrázy a kadejaké diery a nory. Je skvelé ho pozorovať a niekedy len tak. Dýchať ho. A vedieť, že je to miesto, kam kedykoľvek môžem prísť zas a že ma tam prijmú.
A ešte jedna príhoda. Keď niečo s Maťom skúmame, väčšinou ma chce doviesť k tomu, aby som prekročila svoj strach z výšok. A nie vždy sa mu to podarí. Väčšinou nie. Ale v lese s vyvaleným stromom som prežila svoje osobné víťazstvo. Prešla som sa po kmeni stromu, ktorý bol veru kúsok nad zemou a bolo to skvelé! Pripomenulo mi to kladinu, ktorú sme mali v tej spiacej izbe v škôlke. Pod oknom. Vždy som chcela byť odvážna a prejsť ju, a predsa som sa bála.
Takže toto je Maťo a Sliačsky les:
