Stopy | Traces

Everywhere we've been,  we have been leaving traces. | Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Veľa veľa mi to hlávkou behá. Často si to pospevujem. Premýšľam. Teším sa. Občas sa mi chce plakať. Občas sa cítim bezmocne a inokedy odhodlane. Prejsť ďalšie miesta a zanechať ďalšie stopy. Prejsť niektoré miesta aspoň tisíckrát, aby z nich nikdy nič nevymazalo moju stopu. Stretávať ľudí, v ktorých životoch chcem zanechať stopu a ktorí chcem, aby zanechali stopu v tom mojom. A hlavne. Cítim sa odhodlane sledovať jedinú Stopu, niekedy príliš jemnú, ale tú jedinú, ktorú sa oplatí nasledovať.

Neviem kedy a kde, ale viem, že raz som priajala do svojho života myšlienku o tom, že keď odchádzame od niektorých ľudí, ostane nám na perách úsmev. Keď sme stretli toho, kto nás naozaj potešil, kto prišiel s otvoreným srdcom. Chcela by som byť takým človekom. Chcela by som, aby keď sa otočím a odkráčam, ostával na perách ľudí, s ktorými som sa stretla usadený úsmev. Aby im bolo pekne. Aby to bola stopa, podľa ktorej ma budete môcť nájsť.

A tiež asi nikdy nezabudnem, ako nám to raz povedal Hudson. Na miestach, ktorými ste prešli, ostali za vami biele žiarivé stopy. Ak aj máte pocit, že sa nič nestalo, len tým, že ste tam boli, sa niečo stalo. Možno neviditeľné. Ale zanechali ste stopu.

Tak si to tak predstavujem. Vesmír stôp. Ako keď sa pozerám na letecké trasy. To isté vo svete neviditeľnom. Stretnutia a vzťahy, miesta a ich príbehy. Vesmíri, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú a mestá, ktoré si pamätajú. Ľudia, ktorí sa pomáhajú aj tí, ktorí ďaleko nedovidia.

Myslím na Andreja Bána. Hej. Spievala som si túto pesničku vo svojej hlávke a myslela na problémy môjho malého života. A potom som ich uvidela. Ľudí zanechávajúcich stopy pri preskakovaní hraničných plotov. Ľudí zanechávajúcich stopy na maličkých územiach určených vysídlencom. Ľudí, ktorých domovi sa zrazu stali inými štátmi a ktorých domovmi sa stali iné štáty. Humanitárne katastrofy a vojenské konflikty. Ľudia, ktorí sa boja ľudí. Ľudia, ktorí nežijú ako ľudia. Stopy po nich sú často poškodené čierne člny a oranžové vesty. Stopy po nich sú opustené domovy a útržky ich vlastnej identity ukradnuté kdesy na ceste. Kráčajú, ale ich stopa akoby slabla.

Tie stopy sú kadejaké. A niekedy je príliš ťažké ich rozmotať a zistiť, kde vlastne sa to všetko začalo kaziť. Kde bola aká stopa preťatá zrazu, náhle a hrozivo a potom akýmsi zvláštnym spôsobom obnovená. A neviem, ako sa stopy lásky menia na stopy nenávisti a stopy života na stopy smrti. Ale deje sa to. Ľudia vyrastajú a z malých radostných dietok sa stávajú ľudia plní strachu, hnevu a odhodlania bojovať. Myslím, že preto, lebo niekto zanechal v ich životoch stopu. Nie zrovna radostnú. A oni nevedia, kto je ich skutočný nepriateľ, tak len bezhlavo bojujú na všetky strany. Ich stopy sú divoké a niekedy len tak zrazu skončia. A vlastne zanechajú stopu. Silnú. Boľavú.

Pokiaľ to len môžem ovplyvniť, chcem žiť taký život, že budem hrdá na miesta, na ktorých som mohla zanechať stopu. Chcem sa raz s hrdosťou pozrieť na mapu môjho života. Chcem zanechávať stopy, ktoré budú v životoch ľudí stále živé a budú ich samých oživovať. Proti smrti asi môžem bojovať jedine životom.

Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Kráčjame tak, aby sme rozospievali mesto a zanechali stopy Lásky.

Stretnutie.

Dni plné radosti. Ani neviem ako. Ale dejú sa, a to je na nich pekné. Cítim vo vzduchu jar, počujem spievať vtáčky a popritom pijem vianočný punč a prechádzam popod vianočné svetielka. Áno, trochu nezlúčiteľné, ale ono sa to deje.

Minulý týždeň sa udiala vec, ktorá ma donútila myslieť viac. Bola som na koncerte. Brat ma vytiahol. Boli sme na našej obľúbenej kapele, ktorú som ja ale tak trochu prestávala mať rada. Ich posledný album mi prišiel byť nezaujímavý, nezmyselný, nie dosť šialený ako boli tie predtým. Mala som pocit, že spievajú strašne o ničom a ich hudba stratila tú energickosť, ktorú som mala na nich tak rada a naposledy, keď som bola na ich koncerte, tak mi prišli byť takí neurčití, neukotvení. Ale šla som. Strávim čas s bratom. A bolo to na peknom mieste. Ten koncert bol prekrásny!! Och! Dávno som niečo tak pekné nezažila. I mean. Pekné. Keď sedíte, a je vám pekne. Pohupujete sa v rytmoch hudby a je vám pekne. Usmievate sa, lebo je vám pekne. Máte pocit, že svet sa zastavil a vám sa v hlave vynárajú iba tie najkrajšie spomienky na svete. Na trikrát milovanú astoriu. Na bosé nohy v tráve. Tanec pod neskutočným úpekom letného slnka. Ľudia, s ktorými vám je vždy dobre. Pekné výlety a návraty. A tak trochu som myslela na škôlku. Na bezstarostnosť detí a radsoť tých, ktorí dokážu ostať deťmi.

Spomienka na stretnutie. S mestom, ktoré milujem.

Keď som odtiaľ odchádzala, uvedomila som si jednu vec. Keď niekoho prestávaš mať rád, potrebuješ stretnutie. Tak nejak sa mi to začalo v hlávke spájať. To, keď hovoríme o encountroch (stretnutiach), po ktorých tak dychtivo túžime. Myslím, že je to v niečom to isté. Že ten nový album nikdy nepochopím, ale zažila som ho. Na vlastnej koži. Dotkol sa mojich emócií a myšlienok a prežila som novú vášeň voči tej kapele. A viem, že toto je blbosť. Ale nejak tak je to aj s Pánom Bohom. Sú momenty, keď ho jednoducho nepochopíme, nech by sme mali akokoľvek dobrú vôľu. A budeme si vravieť, že to, čo robil predtým sa nám páčilo viac. Ale možno to ani nemáme pochopiť. Možno máme prijať pozvanie na stretnutie, aj keď je práve utorok večer, máme úplne iný program a sme vyčerpaní po celom dni. Možno sa máme jednoducho posadiť na koberec, začať počúvať a dovoliť mu stupovať do našich myšlienok, spomienok a emócií. Stretnutie môže zmeniť všetko. A tak nejak aj s ľuďmi. Ale to asi nie je globálna pravda. Možno ti toto nedáva zmysel, ale mne hej. Jednoducho to tak vo mne ostalo. Že keď vzťah chladne, stretnutie je veľmi veľmi dôležité. Zmení realitu. (Pri ľuďoch niekedy možno aj na zlo, ale to je tiež dôležitá časť života a zlo len dočasné.)

Tak tu teraz sedím a rozmýšľam. Čo ak je všetko presne tak, ako má byť? Nechcem, aby bol život iný. Tu a teraz.