O kvetoch.

Medzi kvetmi sa cíti slobodná. Ako doma. Bosá behá po lúkach a raduje sa, lebo je to ten najlepší koberec, aký pozná. Lebo medzi kvetmi je život a krása. Tam sa jej srdca dotýka milované Slnko. Tam ju jej milý Zvádza a šepká jej duši slová lásky.
Kvety nosí domov. Nosí ich milovaným dušiam a trhá ich pre svojho Milovaného. Lebo vie, že jej srdce bolo utvorené na Jeho obraz. A tak, ak ona miluje kvety a ich krásu, o čo viac On? Och. Tak veľmi miluje obmäkčovať Jeho srdce. Celé nebo je plné kvetín. Je plné ľúbeznej vône. Plné krehkosti a zraniteľnosti a nekonečnej krásy. Plné odovzdanosti a lásky.
Ona sama? Niekedy je len vílou. Behá po lúkach a smeje sa a spieva. A inokedy je pampeliškou. Tou, ktorá pozná, čo znamená hrejivá úplnosť dňa. Tou ktorá je najšťastnejšia tam na lúčke, medzi svojimi sestrami. Jej zlatá koruna odráža krásu jej Kráľa. A potom sa zmení na bielunké čiastočky prispôsobené k letu (haha.toto sa nedá nijak inak nazvať.a možno aj hej.) a letí. K Nemu. A potom na iné lúčky. Aby zmenená mohla rozkvitnúť na inom mieste a opäť žiariť.

Púpavienky. Dente di leone.  

Dvojdúha. Pánov prísľub. Jeho milosť nado mnou.

Maky. Divoké. 

Maky. Bláznivé. Zatočené vo víre tanca.

Les II.

Ivanka dospela k zásadnému tvrdeniu. Keď fotíte na film, prvý záber akoby ste neodfotili. Preto sa prosím nespoliehajte, že ho po vyvolaní filmu niekde nájdete (či už v porušenej alebo neporušenej forme).

A tak. Stratila sa Barbora s nošou. Lebo raz sme boli v lese zbierať drevká, aby sme si mohli potom na ohníku lahodné jedlíčka robiť. Samozrejme v Sielke, pri chalupe pod lesom. Bol to krásny čas. A dobre sme sa napapkali. A s Oľou sme sa hojdali, tak vysoko, aby sme dočiahli na hviezdy! 

V lese žije veľa tvorov a tvorčekov. Umrnčané mimly a malé myši a rýchlo behajúce mumriky a poza stromy sa skrývajúce frnky. A v korunách stromov žijú vtáci. Slobodné stvorenia, ktoré letia kam sa im zachce. A môj Kráľ chce, aby som vedela, ako veľmi ma miluje. A chce, aby som poznala Jeho zámer so mnou a spoznala Jeho rozmer slobody, ktorú môžem žiť. Preto mi od toho dňa posiela do cesty mnoho-premnoho rozmanitých pierok...a pomaly mi z nich skladá krídla Lásky, na ktorých môžem letieť kam len chcem. 

Lesný les. Where the wild things are.

Lesná obloha. Koruny, ktoré sú domovmi.

Októbrové svetlo.

Dnes som to pochopila. Zas. Prečo je októbrové svetlo výnimočné a krásne. Prečo milujem babie leto. Indian summer. Zlatisté svetlo pomedzi zafarbené listy stromov. Minulý rok ma očarilo na Andrássy út. Dnes iba tak. Na Sliači. A potom. Farebné obláčky na celej oblohe. Keď vieš, že tam v diaľke ešte horí oheň, ale ty už vidíš len jeho odblesky. Len to, ako si tú žiaru medzi sebou prihrávajú oblaky a sfarbujú ju od oranžovej po fialovú.
Viem, fotečky zvyknem dávať, ale dnes tie obrazy môžem len napísať. Obrázky z dnešného dňa aj večera si raz pozriem v Ježiškovom albume krás :).
A poviem vám tajomstvo, kamaráti. Zajtra idem do fotolabu. Film v tubičke sa tam zázračne mení na kopec obrázkov. A ja ich pôjdem zobrať, aby si ich mohol pozrieť celý svet.
Dobrú noc, kamienok. Dobrú noc, slniečko. Dobrú noc ruže. Dobrú noc, Terezka.

Venujem Barbi. Girme.

Fotky z filmu pomaly dochádzajú. Bolo by dať vyvolať ďalší. Z Prelomu jari a leta. 

Jar bola krásna. Všetko kvitlo. Tak veľmi a krásne. Kvetinka pochopila, že aj mráz môže hriať, ak navštívil lúku s láskou. Kvetinka sa dlho kúpala v mraze, ale prišiel čas, aby sa oddala hrejivým lúčom svojho milovaného Slnka. A po jari prišlo leto.

Svätý za dedinou.

Dolina. Naša. 

Záhrada.

Už to bude 5 rokov, čo sme opustili Strážsku cestu 5, zbalili si svoje veci a odišli na Sliač. Som veľmi šťastná, že mnohí moji priatelia už dobre poznajú prvé verše zatiaľ nedokončenej Ódy na Sliač: Sliač, Sliač, keď tam nie si, plač. 
Sliač priniesol do našich životov viaceré zmeny. Máme vlastnú zelenú bráničku, vlastnú predzáhradku, dom, garáž a hlavne záhradu. Tohto roku sme (rozumej mamka s ockom) vypestovali naše prvé zemiaky zo sliačskej pôdy. V našej záhrade pribudla aj Kôlnička ej bum tralali. Maťko tam vyrába krásnosti a uchováva ľudové tradície (na sashe.sk hľadaj lopki). Som naňho hrdá.
Naša záhrada je krásna v každej ročnej dobe. Trochu sa mi prestáva páčiť, keď je v nej treba hrabať seno. Ale to si tohto roku pamätám iba z mája. Mala som potom mozole na rukách a to som bola druhý deň družičkou na svadbe. A.k.a. družstevná družička. Páči sa mi v lete, keď je tam bazén. Páči sa mi na jeseň, keď sú v nej jablká. Páči sa mi v zime, keď vyzerá ako aljašská pláň. Páči sa mi na jar. Keď ožíva. Keď kvitne.

Tulipáni, kamaráti jarní.

Maťko betónuje prístupovku ku kôlničke a zatiaľ, perinky si užívajú teplučké slnko po predlhej zime.

Takto. Bez slov.

První pampelišky!!!! Keď sa slnko ukryje v tráve.

Tulipánové zátišie.

Ukrytá v kráse, čakám na báseň. Na jarné verše, ktoré prebudia srdce.

Ukrytá v snehu, čakám na nehu. 

Ružomberok.

Mesto, kam sa zajtra ráno moje kroky opäť uberú. Mesto obkolesené lesmi a horami. Keby nebolo všetkého toho bordelu, mohli by sme ho hrdo volať horským mestom. Mesto, kde sa zase na pár mesiacov zložím a budem žiť peknosti.
Najskôr som si myslela, že je iný. Myslela som si, že je škaredý a smrdí. Že je šedivý a nemá srdce. Potom mi niekto povedal, že všetko môže byť krásne, keď sa na to pozeráš s láskou. A Ružomberok sa stal v mojich očiach krásnym.
Mesto, kde veľa fotím. Niekedy aj točím. Mesto, kde veľa píšem a ešte viac čítam. Mesto, kde málo jem. Haha :D.
Mesto, kde sa dejú zmeny dotýkajúce sa dejín mojej duše aj môjho srdca aj môjho všetkého. Hej, veľa fotiek mám odtiaľ. Ale teraz ostávam verná tomuto jednému filmu a jeho vlastným príbehom. Príbeh Ružomberka a Príbeh Godzone Konferencie, na ktorej sme ochutnali Kultúru Kráľovstva.
(áno.rada fotím budovky.)

Ružomberská bytovka. Tam pri štadióne. Keď ešte vládla aljašská zima.

Socialistické prežitky s veľkonočnou výzdobou. Nikdy tam nemajú nič, čo práve potrebujem.

Ružomberské deti. Šťastné, ako akékoľvek iné deti.

Top of the POP. Fasáda v znení hliník - sklo vždy vyvolá úsmev.

Symbióza stromčekov a budov. Myslela som si, že je to len v Piliscabe.

Venované pamiatke Andreja Hlinku.

Domka. Mám ju rada. Dcéra kráľovská.

V Kráľovstve vládne Boh plný krás.

Nežnosť a sloboda. Krása prebúdzajúca sny na dne srdca.

Kráska Agátka a náš kamarát Marek. S Agátkou budem (asi) žiť. Verím, že určite. Budeme si variť a požičiavať si oblečenie a vyjedať sladkosti a prijímať hostí v akejkoľvek dennej aj nočnej hodine (Áno Lukáš, verím, že nám opäť prídeš klopkať na okno.). Budovať kultúru Kráľovstva v domčeku nad štadiónom.

Viete, že slovo Ružomberok pochádza z nemeckého Rosenberg? Kopce posiate ružami. Také bolo kedysi, toto krásne mesto. Obkolesené hradbami ruží.

Barbora.

V tomto prípade neviem presne ako začať. Milujem Barbory. Asi všetky čo poznám. Je na nich niečo špeciálne. Sú také, pre mňa osobne osudové.
Dnes o Barbi Dobi. Barbi Dobi je Jelenia víla. Je o nej aj rozprávka. Ako žije v domčeku pod horou, neďaleko čistinky, kam sa chodievajú pásť jelene. Prvý krát sa dotkla môjho srdca minulú jeseň. Keď za mnou do Maďarska poslala Dievčatko so Psom, aby ma strážili. Stali sa z nich moji verní kamaráti.
A z Barbory sa stalo útočište. Radosť. Srdce, pri ktorom moje srdce oddychuje a teší sa zo života.
S foťáčikom som ju stretla, keď celý svet kvitol na bielo. Barbora uprostred rozkvitnutých kriakov.

Barbi Dobi keď len tak stojí a usmieva sa. Slobodná krásna.

Rozkvitnuté kriačky v pralese.

Barborka zo zadu. V rozkvitnutom svete.