streda 4. februára 2015

Letné svetlo

Rozhodla som sa spomínať. Dnes som upratovala filmy. Na poličke je päť nevyvolaných a našla som aj jeden vyvolaný. Už dávno. Fotky nascanované som vtedy len rýchlo hodila do počítača a skôr som mala chuť myslieť iba na tie jesenno-bratislavské a písať o nich. Čoskoro dám vyvolávať tých päť filmov a tieto letné by upadli do zabudnutia. A to by asi nebolo radostné.

Toto leto bolo prelomové. Myslím, že to je jeho definícia. Bolo plné pekných stretnutí. A bolo aj letom, keď som sa viac nemohla iba prizerať na prebiehajúci boj, ale prejsť bojovým polom na víťaznú stranu. Spočiatku malo rýchli spád. Popromočné oslavy s rodinou aj priateľmi, tábor a dlhé dni na godzone school, rodinné návštevy a radosť z prorockého umenia. Potom už bolo pomalšie. Potom som už viac písala a menej fotila. Bolo plné Svetla prenikajúceho každou temnotou. A to sa mi na ňom páčilo. 

Letné svetlo je špeciálne. Niekedy silno prepaľuje všetko, čo mu stojí v ceste a inokedy ho veľmi rýchlo zahatajú búrkové mraky. Odrazu sa zmení vzduch a krajina stmavne, aby si o chvíľu slnečné lúče zas kliesnili cestu pomedzi konáre. 

V lete je čas objavovať. Čas túlať sa chodníčkami a nechať bosé nohy objavovať svet aj utekať lúkami. V lete je čas byť s priateľmi, usmievať sa a žmúriť do slnka. Čas navštíviť miesta staré aj nové a z oboch sa nesmierne tešiť. Najskôr z vecí, ktoré sú aj po rokoch na tom istom mieste, tam, kde sme ich zanechali. A potom z vecí, ktoré sme nikdy v živote nevideli a každá ďalšia zákruta a každé ďalšie zákutie je ohromným prekvapením. Okej. Dosť bolo mojich lyrických výlevov. Here you are.

Keď som bola lapačom svetla na konci záhrady.

A verila som v dokonalejšie makro, než aké môj foťáčik dokáže. Nevadí. Aj tak je to pekná fotka.

Jedna stará láska a jedna nová láska. Na milovaných miestach.

Kým dievky chystali gril. Na chvíľu som dovolila nohám ísť a objavovať.

Keď sa odrazu blíži búrka, začnete rýchlo hľadať čo najkratšie cesty.

Tak mi to pripomína anglické knihy. Džungľoles.

Rýchlo sfotiť kvetinky a utekať domov.

Pekné veci za rohom. Hronský Beňadik cestou na juh za rodinnými koreňmi.

Bolo sucho, tak ruže nekvitli tak, ako sme dúfali. Deň keď som konečne oficiálne zistila, že ma berú do Blavky.
Storočné húštiny. Sekvoja za chrbtom. Pekne tam.
Na chvíľu nechať všetko tak, topánky hodiť na kraj cesty a utekať lúkou. 
Kvetiny letné. Na kytice ako stvorené.
Chvíľa na selfie. Čavik.



Obloha tam. Nad lúkou.











A ak si sa dostal až sem, kamarát, tak pridávam jednu hudbu. Pripomína mi toto leto. Toto leto mi ju pripomína. Whatever. Možno sa ti nebude páčiť. No a čo? Mne sa páči. Čau.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára