Kings flower: Post bratislavský post

Hrabem sa v škatuliach a priečinkoch a nachádzam fotky. Zabúdam. Príliš rýchlo. Na momenty, keď sme ležali v posteli zaliatej svetlom a objednávali letenky a potom som zas utekala čítať filozofiu. Na prechádzky na hradbách a potom v sálach hradu. Na príbehy neskorej zimy a jari. Keď sa veci príliš rýchlo diali. A my sme niekedy utekali do školy a niekedy aj pred vlastným tieňom. Bolo toho veľa a bolo to kadejaké. Nikdy nehovor whatever, lebo jedného dňa sa zobudíš a nebudeš chápať aký príbeh to žiješ. Whatever.

A teraz? Už je všetko upratané. Naučila som sa nové slovo. Odubytované. Ten šturák mi bude chýbať a tá izba do ktorej svieti slnko len keď sa odráža od budovy oproti. Už som presunula a zosynchronizovala svoje svety. Bratislavský a sliačsky. Už sa zosyntetizovali v jeden a ja viac nie som resident, nemám tam od ničoho kľúče. Mám len číslo na poradovníku a to vyzerá dobre. A občas zájdem na kávu.

Tento blog ale nemal byť o mne. Mal byť o nej. A teraz mám oficiálne slzu v oku. Mal byť o Bratislave. Z detstva si pamätám len vyprážaný syr a Gottko. Potom neskôr pribudlo radničné a prezidentské záhrady. Odkedy som bola nocľažníkom na dostojevského, moja láska k nej iba rastie. A mám rada aj tie trojhodinové cesty vlakom. A vidieť letieť bažanta a skákať zajace poľom. Lebo počas cesty tam má človek čas na milión vecí. Alebo na spánok. A zobudiť sa pred vinohradmi je pekné a 131 je skvelá!

Keď som vybaľovala všetkých milión vecí čo som si doniesla z môjho bratislavského života, premýšľala som nad tým, čo všetko mi dala a čo mi vzala. Jedna kamarátka mi povedala, že nikdy nemala rada Bratislavu a nikdy ju ani rada mať nechcela, lebo sa bála, že jej ublíži. Ja som do Blavky prišla s rozhodnutím preliať v nej svoju lásku. Postaviť sa na hradby, počúvať šepot mesta a pýtať si Božie odpovede. Jeden múdry chlap povedal, že nemôžeš mať autoritu nad niečím, čo nemiluješ. A to je podľa mňa veľká pravda. Lebo keď niečo/niekoho miluješ znamená to, že si rozhodnutý. Že za to budeš bojovať bez ohľadu na okolnosti. A ja viem. Že láska k Bratislave mi dáva autoritu vidieť a počuť. Hľadať jej srdce a hovoriť mu život.

Keď som sem prichádzala, ľudia mi vraveli, že Blavka je ako mixér. Že je plná chaosu a proste ťa vcucne a keď ťa raz vypľuje, si celkom rozmixovaný. A niekedy to tak je. Ľudia sem prichádzajú posledným možným vlakom a odchádzajú prvý možným. Čo najmenej času stráviť v tejto rýchlej mestskej džungli. Rýchlo sadnúť do vlaku a dať si zas dokopy tie rozmixované kúsky.
Keď som sa bola prvý krát Blavky pýtať, aká je naozaj, hovorila mi, že je osamelá.
A potom raz prišiel deň, keď som išla električkou (tie sväté miesta!!) a pýtala som sa Pána Boha. Povedal mi niečo, čo ma prekvapilo a čo pohlo mojim srdcom. Povedal mi, že si ju nevážime, že každý si chodí do Blavky iba niečo vziať. Vziať si titul, vziať si pozíciu, vziať si peniaze. Nikto sem neprichádza s túžbou založiť si tu domov. Chýba v nej úcta, pretože jej chýba úcta. Všetci ju iba využívajú. Ona má byť nie len hlavou, ale aj srdcom tejto krajiny. Práve z tohto mesta vychádza tak veľa vecí, ktoré ovplyvňujú celú našu krajinu. Preto má byť domovom. A to mi Pán Boh dal veľmi na srdce. Že to je naša úloha. Urobiť z nej mesto, ktoré bude domovom. Ktoré bude matkou pre našu krajinu. A sama zo seba by som vedela pridať ešte oveľa viac viet. Ale na tých nezáleží. Len ti chcem povedať drahý kamarát, že Blavka je krásna a potrebuje ľudí, ktorí ju budú mať radi takú, aká je. Malú a zmätenú, veľkomestsky malomestskú, plnú špiny aj krásy a sklamaní aj radostí. Myslím, že je dôležité, aby sme ju mali radi. Aby sme získali autoritu hovoriť do jej života.