Vílovská tematika. Ultraromantický gýč, klišé, rozprávkové snenie, presladené vnímanie sveta uletené od reality, postrenesančná stigma, detský rozmar, dievčenské blúznenie, ideál skaldateľov, spisovateľov, výtvarníkov, básnikov a milovníkov. Týmto úvodom len chcem povedať, že toto nebude blog, po ktorom budeš potrebovať inzulín. Nebude plný ružového šifónu, nadnášajúcej hmly a romantických lások. Ale aj tak. Verím na víly a cieľová skupina tohto textu sú ženy.
Prišlo to dávno.
V mojej hlávke sa to spája niekde medzi Petrom Panom a Snom noci
svätojánskej a je to asi umocnené posledným pochodom elfov na Západ. Áno, som
veľmi na rozprávky a na všetko to tajomno, magickosť nocí zaplavených mesačným
svitom, na príbehy v ktorých sa prelínajú svety. Lebo tie správne
rozprávky sú nejakým spôsobom duchovné, sú plné metafor a prinášajú vždy len
variáciu jedného a toho istého Príbehu. Áno, niekde sa to celé vo mne
upevňovalo aj spoznávaním archetypov, spoznávaním archetypových rozprávok,
ktoré sa opakujú nezávisle od seba na celom svete a s menšími obmenami
hovoria vždy to isté. Niečo znamenajú. Vznikajú a nikdy nemajú len jeden plán.
Majú podstatu, ktorá je v strede, ktorá je ich jadrom, esenciou. Majú podstatu,
ktorá je prenosná do akejkoľvek kultúry a dokáže prehovoriť k ľuďom na
ktoromkoľvek kontinente.
Preto prišiel
čas, keď som začala skúmať víly. Aké sú. Čo vlastne vo všetkých tých príbehoch
znamenajú. V niektorých kultúrach pochopené aj ako bohyne, vždy chápané
ako nadreálne mýtické bytosti. A zaujala som stanovisko, že víly existujú.
V určitej rovine. Pre mňa osobne víly sú archetyp. Sú prototyp ženy. Áno,
to si myslím. Fascinujú ma a väčšinu svojho života som si hovorila, že by som
chcela byť víla. Sú slobodné, mocné, vznešené. Sú prekrásne, ale nie len telom,
ale celou svojou bytosťou, v celej svojej integrite sú nositeľkami krásy.
Primavera. Sú nositeľkami života. Vkladám nejaký ten cukor – tie obrázky,
v ktorých víly kráčajú po lúkach a za každým ich krokom vyrastajú kvety.
Myslím, že takto boli ženy stvorené. Aby uvoľňovali krásu a život. Aby povolávali k životu to, čo možno ani nie je až tak nutne potrebné, ale bez čoho by bolo
pusto. Víly vždy vedia, ako múdro využívať rastliny a prírodné bohatstvo, aby
priniesli uzdravenie. Áno, majú múdrosť, obrovskú múdrosť. Víly majú čaro vyprovokovať
obyčajných mužov, aby sa stali hrdinami. Vedia ich k tomu inšpirovať len
tým, že sú vílami. Krásne spievajú a tancujú a všetko, čo robia, je umeleckým
dielom. Neponižujú, ale povyšujú. Asi toto je jedna vec, ktorá ma na vílach
fascinuje najviac. To, ako prebúdzajú k životu. Vládnu jari, prinášajú
prielom a nový život po zime. Sú zraniteľné. Veľmi ľahko. Sú neuchopiteľné.
Často. Občas sa strácajú v hmlách, strácajú sa, pretože poznajú pravdu a
kráčajú za ňou. Vedia, že existujú veci, ktoré ich môžu zaťažiť, ktoré im môžu
ich vílovstvo ukradnúť a tak sa im bránia. Sú dobré a dokážu vykonať veľmi veľa
dobra. Obetavo. Rozhodne. Ale môžu byť aj veľmi zákerné a zlé, ale to len
pokiaľ sú veľmi zranené. Dokážu umrieť od bolesti. Potrebujú navždy ostať
slobodné vo svojom vnútri. Keď sa cítia bezpečne, dokážu byť nesmierne oddané.
Keď sú ponižované a utláčanú odrazu sa stratia v hustých lesoch a je veľmi
ťažké ich opäť nájsť. Musia zas bosé kráčať k prameňom, spolu so stromami
zhodiť všetko staré lístie, ošúpať zo seba nánosy zloby a zranení a oddať zas
svoje srdce Láske. Sú čisté. Ako
najčistejšie horské pramene. To ich robí tak krásnymi a priezračnými. Túžia
tvoriť, zveľaďovať, vidieť spravodlivosť. Ó áno, a vidia. Víly vidia ďalej,
vidia čítať v nadprirodzenom.
Myslím, že niekto
niekedy musel stertnúť vílu, inak by o nich nebolo tak veľa záznamov, hoci len
v rozprávkach. Myslím, že určite existujú, veď predsa každý si ich dokáže
predstaviť, každý už niekedy stretol vílu, hoci aj len na krátky moment. Myslím, že to jadro, tá esencia je ukrytá
v každej žene. Keby sme boli naozaj samé sebou, slobodne snívali, poznali
svoju hodnotu a moc a v nej múdro vládli, keby sme sa nehanbili rozvíjať
svoje talenty, keby sme sa v kráse neporovnávali, ale hľadali tú svoju
vlastnú cestu krásy, keby sme sa vedeli vždy vracať k čistému pramenu a
obmývať celú svoju bytosť v Pravde a Láske, keby sme žili v bezpečnej spoločnosti,
v bezpečných vzťahoch, kde môžeme naozaj odkrývať kým sme ukázalo by sa,
že sme víly. Každá iná, každá jedinečná. Niektorá je vílou víchra, niektorá
vílou lesov, iná vílou ohňa, ďalšia vílou morských hlbín, vílou divokých riek,
vílou pokojnej hladiny jazier, vílou lúk, vílou jarného slnka, vílou padajúcich
listov, vílou vánku, vílou čerstvého rána, vílou dažďa, vílou prameňov, vílou
vrcholkov hôr, vílou piesočných pobreží, vílou planín, vílou predmestí, vílou
mestských hradieb, kaviarenskou vílou alebo aj sídliskovou vílou.
A. Jedna moja
pani učiteľka z detstva je víla. Víla tanca farieb. Určite. Aj preto
verím, že víly existujú.
Táto pieseň mi hrala, kým som písala. Až teraz vidím prvý krát ten klip. Víly.
Duša tkanina
Chcem len svoje
srdce ukryť v tom Tvojom
Pritúliť sa a
nikdy sa nevymaniť
Chýba mi teplo
blízkosti, môj Kráľ
Chýba mi dotyk
nehy a slovo uistenia
Stojím na ľade,
ktorý sa roztápa
A ja sa
prepadávam do neznáma
Na rázcestí dňa a
noci čakám už roky
Slnko vyšlo a
nevedela som sa ho dotknúť
A potom ma odrazu
spálilo na uhol
Chcem byť ako
Fénix, chcem povstať z popola
Chcem zas letieť,
veď k letu som stvorená
Láska je tvojim
poslaním, láska je tvojim mučeníctvom
Lebo priepustkou
do raja je plášť pretkaný krvou
Je obrovská
bolesť nemilovanej Lásky, ktorá tam ostala sama
Ako Fragonard sám
na hojdačke
Ako steny pokryté
saténom
Rokoko zapadlo
prachom a mňa bolí všetko všetko
Je mi zima vnútri
aj vonku
Pomaly, potichu.
Kryhy praskajú a ja sa prepadávam
Kam ma zavedieš
nemenný Kráľ?
Vyvedieš ma už
konečne von do nového rána?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára