Záhrada.

Už to bude 5 rokov, čo sme opustili Strážsku cestu 5, zbalili si svoje veci a odišli na Sliač. Som veľmi šťastná, že mnohí moji priatelia už dobre poznajú prvé verše zatiaľ nedokončenej Ódy na Sliač: Sliač, Sliač, keď tam nie si, plač. 
Sliač priniesol do našich životov viaceré zmeny. Máme vlastnú zelenú bráničku, vlastnú predzáhradku, dom, garáž a hlavne záhradu. Tohto roku sme (rozumej mamka s ockom) vypestovali naše prvé zemiaky zo sliačskej pôdy. V našej záhrade pribudla aj Kôlnička ej bum tralali. Maťko tam vyrába krásnosti a uchováva ľudové tradície (na sashe.sk hľadaj lopki). Som naňho hrdá.
Naša záhrada je krásna v každej ročnej dobe. Trochu sa mi prestáva páčiť, keď je v nej treba hrabať seno. Ale to si tohto roku pamätám iba z mája. Mala som potom mozole na rukách a to som bola druhý deň družičkou na svadbe. A.k.a. družstevná družička. Páči sa mi v lete, keď je tam bazén. Páči sa mi na jeseň, keď sú v nej jablká. Páči sa mi v zime, keď vyzerá ako aljašská pláň. Páči sa mi na jar. Keď ožíva. Keď kvitne.

Tulipáni, kamaráti jarní.

Maťko betónuje prístupovku ku kôlničke a zatiaľ, perinky si užívajú teplučké slnko po predlhej zime.

Takto. Bez slov.

První pampelišky!!!! Keď sa slnko ukryje v tráve.

Tulipánové zátišie.

Ukrytá v kráse, čakám na báseň. Na jarné verše, ktoré prebudia srdce.

Ukrytá v snehu, čakám na nehu.