Nový | Neo

Kde je koniec, tam musí byť aj začiatok. Žiadny koniec nie je definitívny a každý začiatok má v sebe koniec. Ale to je to pekné. To udržuje veci v neustálom pohybe. Budem úprimná. Pozerala som Matrix a dostal ma. Pozerala som všetky časti. Zaradom. Lebo ma fascinovalo, ako Neo rastie, ako vstupuje do svojho poslania a snaží sa uveriť tomu, kto je. Fascinovalo ma jeho zmýšľanie ale aj všetko, čo sa dialo okolo neho. Myslím, že toto bol čas, keď som bola pripravená to vidieť a vnímať vrstvy príbehu.

Vďaka Matrixu som toho veľmi veľa pochopila. Pripomenulo mi to duchovný boj, boj ktorý sa odohráva v duchu a v mysli. Ešte reálnejšie som si uvedomila, že naozaj žijeme vo viacerých realitách a to, čo sa deje v našej mysli, radikálne ovyplyvňuje našu realitu. Že ak sa vzdáme a poddáme sa zlým myšlienkam vo svojej hlave, umrieme aj vo svojom každodennom živote. A ak v hlave uveríme, že sme slobodní a bola nám daná moc robiť obrovské veci, budeme ich robiť.

Možno niekedy vidíme úlomky inej reality. Tušíme, že toto, čo žijeme každý deň, to, že chodíme do roboty, kupujeme si jedlo a oblečenie, stretávame sa s priateľmi, budujeme vzťahy a staráme sa o svoje rodiny, že toto nie je všetko. Do určitého bodu sme schopní vytesniť akékoľvek očakávania niečoho viac. Sme schopní ignorovať existenciu akejkoľvek ďalšej reality a jednoducho sa uspokojiť s rutinou. Ale skôr či neskôr sa musí každý z nás postaviť pred voľbu. Budeme naďalej ignorovať ten veľký príbeh a žiť svoju jednoduchú každodennosť, alebo vstúpime do príbehu, ktorý nás absolútne presahuje? Možnosť voľby. Skôr či neskôr musí každý z nás urobiť rozhodnutie. A toto rozhodnutie ovplyvní celé pokračovanie nášho osobného príbehu.

Neo vstúpil. Morfeus mu ukázal otvorené dvere a on do nich vstúpil. Urobil rozhodnutie vstúpiť do neznáma, aj keď netušil čo tam bude. Uskutočnil svoju voľbu a vďaka tomu mu bola odhalená celá pravda. Spoznal, v čom žil a uvidel veci zhora. Uvedomil si, že realita, ktorú považoval za skutočnú, je vlastne len virtuálnou realitou. Je len „v jeho hlave“.  Veci, o ktorých existencii bol skalopevne presvedčený, vlastne nikdy neexistovali. Boli len časťami Matrixu. A prečo do tohto sveta vstúpil Neo? Pretože s jeho životom bolo zviazané poslanie. Poslanie, ktorému na začiatku ani on sám neveril, ale mal okolo seba ľudí, ktorí tomuto poslaniu verili. Učil sa, ako sa hýbať, ako uvoľniť svoju myseľ a vďaka tomu víťaziť v tom virtuálnom svete, aby následne mohol zvíťaziť vo svete reálnom. Naučil sa ovládať svoju myseľ a nedávať priestor strachu, nedôvere a pochybnostiam a odhodlane sa hýbať. Uvoľnil svoju myseľ.....V Matrixe to je veľmi prepojené. A sloboda v mysli môže priniesť absolútnu slobodu celej bytosti.

Whatever, nesmierne ma fascinovala časť o tom, ako mu ten nepriateľský program chcel ukradnúť jeho poslanie. Neo to konečne pochopil. Uveril, že je „One“, že je vyvolený a jeho osudom je nasledovať svoje poslanie. Vtedy prišiel nepriateľ a chcel mu toto poslanie ukradnúť, tak ako sa predtým Neo snažil ukradnúť toto poslanie jemu.

Uvedomila som si, že je to taká metafora na naše životy. Že niekedy príde nepriateľ a nechce nás rovno zabiť, ale snaží sa ukradnúť nám naše poslanie. Snaží sa „nakopírovať“ sa do nás, vziať nám naše unikátne  poslanie, náš dôvod, pre ktorý žijeme. Snaží sa ukradnúť nám to, čo nás poháňa stále vpred. To, čo vedie naše kroky. To, čo nás definuje a to, bez čoho pre nás nemá význam žiť. Nemusí nás nutne hneď zabiť, lebo vie, že akonáhle nám ukradne naše poslanie, naša existencia stratí zmysel. V podstate začneme slúžiť jemu, pretože začneme slúžiť chaosu. V tomto bode prestaneme slúžiť tomu, pre čo sme boli vytvorení a staneme sa iba priestorom (nádobou), ktorý môže využiť nepriateľ na to, aby rozširoval svoj vplyv. Lenže Nea zachránilo jeho sebavedomie. Bol si až príliš dobre vedomí svojho poslania, až príliš silno vedel, kto je. Bol si dostatočne vedomí seba samého. On si to ešte k tomu všetko nie len myslel, on to vedel. Jeho vedomie tým bolo presiaknuté do takej miery, že ani keď sa ho nepriateľ snažil „preprogramovať“, nedokázal to. Nedokázal mu ukradnúť jeho poslanie.

Toto ma dostalo, pretože som si uvedomila, že to je často pravda o našich životoch. Dovolíme nepriateľovi, aby nám klamal. Aby si z nás robil srandu, že sme príliš poslušní, iba nasledujeme rozkazy a hoci sme chceli utiecť zo systému, iba sme sa stali obeťou ďalšieho systému. Ale my si musíme uvedomiť, že sme už raz stáli pred voľbou a vybrali sme si. Vybrali sme si vstúpiť do nášho poslania, vstúpiť do tých dverí, aj keď sme netušili, čo nás za nimi čaká. Už sme raz urobili rozhodnutie a nestali sme sa otrokmi ďalšeho systému, ale stali sme sa vernými nášmu poslaniu, ktoré sme vďaka tomu spoznali. Keby sme nemali poslanie, neocitli by sme sa v tomto príbehu. Musíme byť sebavedomí – vedomí si seba samých. Vedomí si toho, kto sme a čo je našou úlohou a ísť až do konca, aj keď netušíme, ako príbeh skončí.

Neo vedel kto je a vedel, že to je poslanie, pre ktoré sa rozhodol, aj keď mu na začiatku neveril. Išiel až do konca a vedel, že kde je koniec, tam musí byť aj začiatok. Išiel, aj keď nevidel, ako sa to celé skončí. Vedel, že bude stáť pred voľbou, ale zároveň vedel, že on svoje rozhodnutie už dávno urobil. Teraz ho len musel pochopiť. Možno aj ty a ja sme svoje rozhodnutie už dávno urobili. Už sme si vybrali a niet cesty späť. Už len musíme pochopiť, čo sme si vybrali.

Bratislovečan.

Guide bratislavou od amatérskeho zaľúbenca.

Mám teraz také smiešne dni, že si každý deň predstavujem, že niekde žijem. Inde. V sobotu som bola rodená newyorčanka, včera európanka v amerike (lebo to je podľa mňa najviac cool) a dnes ráno som na bicykli brázdila kalifornské predmestia a pozerala sa na ohne na kopcoch. Vtedy som sa zamyslela nad tým, prečo som ešte nikdy nikoho nepočula vykríknuť, že by chcel byť bratislavčan. Alebo aspoň ako bratislavčan. A bola som trošku smutná (hej hej, táto moja nacistická láska). Viem, tu u nás sa vlastne vždy povie len "blavák". A čo blavák, to hlúpy východniar. A najväčšia dedina Slovenska. Nevedia šoférovať, sú drzí a nafúkaní, nemajú štýl a vlastne aj tak odídu na sviatky na východ...hej. Dačo z toho možno je pravda. Ale nie ultimátna a nemenná. To určite nie.

V mojich idealizovaných predstavách sú bratislavčania tak trochu vznešení ľudia. Volám ich starí bratislavčania a raz sa mi stalo, že som to povedala nejakej milej staršej dáme a mrzelo ma, že som jej do ksichtu povedala "ahaa, takže vy ste stará bratislavčanka". Snáď to neochopila zle. Starí bratislavčania z mojich predstáv nesú v sebe dedičstvo starej bratislavy. Sú trojjazyční, poznajú všetky námestia a tržnice a majú srdce pre kultúru. A verte mi, alebo nie, vo svojom živote som mala tú česť starých bratislavčanov spoznať. A verím, že ešte budem mať. A asi už neboli trojjazyční, ale boli takí. Múdri, umeleckí, krásni zvnútra von. 

Raz sme boli na prednáške o vilách nad bratislavou. Tam žijú niektorí z nich. V mojim milovaných štvrtiach na bratislavských pahorkoch. Dvaja muži nám rozprávali o týchto vzácnych stavbách a ich príbehoch. Sú kadejaké. Od secesných cez normalizačné až po tie ultramoderné. Od zbúraných, cez schátralé po nádherne zrenovované. A občas som len počula poznámky o tom, aká rodina kde kedy žila, kde boli maďari a ktorého ministra rodina sa kde usadila. Cítila som sa ako na susedskej schôdzy a vtedy mi to došlo. Sedela som na prednáške o ich domoch.

Najlepšími sprievodcami po bratislave sú domáci. Jednoznačne. A skvelí sú tiež ľudia, ktorí sú viac ako len prichádzači a odchádzači. Ukážu vám uličky, schodiská na hrad (je ich viac, ako si myslíte), pekné podniky a dodajú odvahu objavovať. Druhým najlepším sprievodcom bratislavou je zvedavosť a chuť objavovať nové. 

Ak by som mala dať typy na bratislavské highlights, jednoznačne by som začala palisádami s plynulým prechodom na hrad. Topka. Je tam krásne, sviežo a dobre! Ak máte túžbu prechádzať sa aj naďalej, odporúčam občerstviť sa v miestnej samoške na zámockej a pokračovať v ceste uličkami na mlynskú. Krása! Ďaľšia super cestička je cez prifku na mlynskej okolo mŕtveho ramena popri PKO do mesta. 

V prípade, že nechcete veľa chodiť, veľmi odporúčam kino Mladosť na Hviezdku. V mojich bratislavských začiatkoch som tam bola na film o Renoárovi. Prišla som trošičku neskôr, lebo som neplánovala ísť do kina. Leno som to tam uvidela. Atmosféra starých čias ma dostala. Je to kino s dušou. Kino, v ktorom chcete ostať, aj keď už dopremietali.

Úplne nepodstatnou srdcovkou je pre mňa agát pri chodníku keď idete pešo z Hoďžka na Zochovu. Keď kvitne. Vzduch v bratislave v čase kvitnutia agátov chytá za srdce.

Ďaľším top bodom sú pre mňa osobne bratislavské kostoly. Skvelá stránka dokostola.sk je v tejto oblasti spoľahlivým sprievodcom. Väčšinou sa dá vybrať nejaké fajn miestečko na spoveď alebo na omšu. Alebo len tak, na to také pokojné kostolné premýšľanie a oddychovanie na bezpečnom mieste.

Občas je epická. Napríklad ako v ten deň, keď som si myslela, že umriem. Lebo mi bolo vážne strašne zle a točila sa hlávka a všetky tie nepekné veci, ktoré nechápete ako a prečo vás prepadli. Ale chvála Pánu Bohu, z toho spánku som sa prebrala a zrazu už bol večer. A ja som vedela, že musím ísť von. Šla som do mesta a čím bližšie som bola k srdcu starého mesta, tým epickejšie som sa cítila. Obloha zapadajúceho slnka, moje snivé rozpoloženie a v diaľke beaty a plochy. Vtedy ma to vcuclo. Fallgrap uprostred starého mesta v takýto večer. Stále si tak trochu myslím, že sa mi to snívalo. 

Vzduch, rachot, ruch a pohyb. Ale aj ticho, pokoj, odpočinok a tiché priateľstvá. Chvíle, keď som len tak míňala čas. Chvíle zabúdania aj chvíle spomienok. A snívania. Bratislava je plná. Je v nej veľa veľa inšpirácie. Podľa mňa je pekná v tom, že je taký mix. Je v nej to starosvetské z mojich ideálov. A zároveň vôbec. Je špinavá, neusporiadaná a štýlovo nejednotná. Rada jej hovorím postsoviet hipster. Lebo to podľa mňa je. Má niečo, čo majú len tieto naše krásne postsovietske mestá. Architektonické opachy, ktoré sú krásne vo svojej škaredosti. Jej architektúra je pre mňa fascinujúca. Má Novú dobu a potom celý Ružinov. Račiansku s Kukuricou aj Mladou Gardou. Petržalku s Draždiakmi a teraskami a nekonečnom príbytkov. Kadejaké chodníčky a cestičky a lesy a skratky, keď ani neviete ako a zrazu prejdete medzi mestskými časťami. Len tak. Má veľa (hipsterských) aktivistov, komunitných snáh, permakultúry a workshopov. Nedá sa v nej nudiť a vždy poteší niečim novým. Mám rada aj radostných ľudí okolo pyramídy. Aj nové aj staré podniky. Koncerty a tancovačky. Besedy a predvádzačky. Prehliadky, výstavy, ochutnávky aj premiéry. 

Bratislava je vzácna a podľa mňa aj bratislavčania sú vzácni a okrem veľa zla robia aj veľa dobra a sú inšpiráciou. Či chcú, či nie, nesú v sebe dedičstvo tohto mesta, ktoré to možno nie vždy malo ľahké a nie vždy bolo spravované múdro. Ale má čo ponúknuť, má čím obohatiť. 

Občas je fajn ísť za školu. Sú tam skvosty. 

A naozaj som stretla ľudí, ktorí nevedeli, že modrý kostolík existuje.

Existuje. A rastú pred ním aj stromy, ktoré na jar krásne kvitnú.

Výhľad z Lafranconi. Do diaľav. V slobode.

Epický Rím.

Je čas oprášiť Rímske príbehy! Cestovanie milujem a hoci nemám momentálne extra chuť filozofovať, cestovanie asi predsa len ide ruka v ruke s filozofovaním. Takže tento príspevok oficiálne považujem za #TBT, keď už je ten throwback thursday. Let's go out and find some troubles!!!

Takže po prvé. Bola som v Ríme. Pred viac ako rokom. Fotila som na analóg. Fotky som si bola zobrať tento mesiac. O Ríme som nepísala. Hovorila som o ňom veľa. Naposledy Miške a Simke, keď tam išli. A uvedomila som si, že si toho vlastne mega veľa pamätám. A že sa mi ten čas tam veľmi páčil. Takže skúsim povyťahovať z hlávky nejaké tie higlights.

Už chápeš prečo som to nazvala epický Rím? Neveľa fotiek bolo dobrých, ale táto bola epická.

Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Maturovala som z dejín umenia (yeaaars ago), odmalička som sedávala na koberci zahĺbená do Pijoanových Dejín umenia a veľmi som túžila vidieť všetky tie krásy. V lete 2014 som veľmi chcela ísť do Ríma. Za odmenu po štátkach a možno aj nejak tak pre radosť. Ale nebolo s kým a keďže som to nikomu nechcela vnucovať, tak som si odložila peniažky a o tomto sne som iba rozprávala. A jedného dňa mi kamoš napísal, že s partou idú do Ríma a nejaké miesto sa uvoľnilo, či nechcem ísť tiež. Keď mi napísal predpokladané náklady, bolo to presne toľko, koľko som mala odložených v mojej vkladnej knižke na poličke (životopis sv.Terezky). Je to náhoda? Ja myslím, že nie. Ale poďme ďalej. Bolo to uprostred zimného skúškového. Bola som v Brne. Lebo som umierala a strašne som chcela niekam vypadnúť. Tak som poobede sadla na vlak do Brna. A tam som sa to dozvedela. Po návrate do Blavky som sa ďalej učila na skúšky a akosi mimochodom sme si s Mišou kúpili letenky. To bol pekný deň. U nej slnko svieti oveľa viac ako u nás. Lebo naša izba je otočená do dvora (Okno do dvora btw super film). Takže skúšky done, letenky kúpené, zbalila som tašku, kúpila filmy a hej hou ide sa! 

Kúsok odtiaľ sme bývali. Termini. Veľkolepá. Lebo Rímska.

S väčšinou ľudí, s ktorými som letela, som sa nepoznala. Moja podmienka bola, že sa zoznámime v dutyfree zone. Dodržal to iba Peter. A za to si ho ja ohromne vážim. Peter je inak super parťák. Hoci to nedáva otvorene najavo, je to jeden hipster s vyberaným alternatívnym vkusom a záľubou v kvalitke. Tichý a pokorný srdcom. Dobre rozmýšľa, dobre sa s ním rozpráva. A robí super kvízy. Toľko vsuvka. Príbeh pokračuje. Bol to môj prvý let v živote. Bavilo ma to. Celý ten výlet ma bavil. Asi to nejdem dopodrobna opisovať, aj keď možno by som mohla...chcelo by sa ti to čítať? Každopádne. Bývali sme blízunko pri Termini, čo bola veľká výhoda. Na veľa miest sme sa dostali peši a hneď v prvý večer sme mohli ísť na prechádzku ku Koloseu. Veľmi sa mi to tam páčilo. A bolo to presne ako v pijoankách :) Traianov stĺp aj samotné Foro Traiano. /ríbehy vytesané do kameňa, lebo história bude taká, akú si ju napíšeš. Krása! Nechcem trepať čo sa ako volá, ale tuším tam bol aj monument Viktora Emmanuela a to vyzeralo tiež celkom epicky.

Obloha nad Rímom. Pekná.

Pochodili sme milión pamiatok, veď v Ríme kam vkročíš, tam je ukrytá história. Super voľba bola ísť do Ríma v januári. Myslím, že tak max do apríla je to tam fajn, ale náš sprievodca Igor hovoril, že od mája z Ríma odchádza, kto môže. Je tam vtedy neskutočne teplo a nie je zrovna radosť chodiť celý deň po meste. V januári to ale bolo fajn, turistov bolo iba veľa, ale nie mega veľa a počasie bolo príjemné. Až na občasný dážď. 

Ale späť k pointe. Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Veľmi som túžila vidieť všetky klasiky - Pantheón, Baziliku Sv.Petra a v nej Michelangelovu Pietu, náhrobok pápeža Júlia II., Bramanteho kostolík, Koloseum, Anjelský hrad. Vidieť krásy impéria - či už Rímskeho, alebo Vatikánskeho. Ale najviac vo mne ostali zapečatené chvíle na Scala santa pri Lateráne. Schody, po ktorých vraj kráčal Ježiš. Najviac sa do mňa vpísali miesta, ktorými vraj kráčali apoštoli, kde umierali kresťania v prvých storočiach aby krvou vydalis svedectvo o svojej viere aj miesta, kde boli pokrstení prví kresťania po Milánskom editke.

Kvalita zrvona nevyšla. Landscape ale i tak pekná.

Hej, po tých pár dňoch mi bolo smiešne z toho, čo všetko sa "údajne" kade kde stalo. Údajne tie schody (Scala Santa) tam dala priviesť iniciatívna Helena a boli to schody, po ktorých kráčal Ježiš, keď si išiel po rozsudok k Pontiovi Pilátovi. A úrpimne, veľmi pochybujem, že to bolo naozaj schodisko dovezené z Jeruzalema a naozaj po ňom kedysi prešiel Ježiš. Ale je mi to úplne jedno. Nikto mi nikdy nevezme to, čo som tam zažila. Ako by Nikča povedala, je to jedna premodlená obývačka. Je to miesto, na ktorom stovky rokov ľudia pokľaknú a kľačiačky stúpajú k vrchu tohoto schodiska. Áno, kľačiačky po schodoch a cestou sa modlíte. Bol to veľmi silný zážitok a už na siedmom schode som mala pocit, že úroveň Božej prítomnosti je tak veľká, že to asi ďalej nedám. Z našej plánovanej max 15 minútovej zastávky sa vykľulo celkom pekné zdržanie. Ale ani trochu mi to nevadí. Ďalším skvelým miestom bola Bazilika Sv.Pavla za hradbami, v ktorej sú uložené okovy, v ktorých bol údajne väznený sv.Pavol. Zase raz, I don't care, či to naozaj boli jeho okovy, alebo nie. Ale tam na tom mieste je ukryté dedičstvo Pavlovského ohňa. Verte mi, alebo nie, ja som ho cítila. Dedičstvo muža, ktorého vášeň pre Toho, ktorého stretol cestou do Damasku, nikdy nezhasla. Dedičstvo muža, ktorý bol nespočetne veľa krát vydaný na zabitie, ale až na jeden príprad z toho vždy vyviazol živý. Dedičstvo muža, ktorý bol ochotný riskovať všetko pre to, aby sa šírilo meno Ježiš. Ďalšou vzácnou krátkou zastávkou bol kostol San Pietro in Vincoli. Iba sme tam na chvíľku vbehli. A potom ma kamoši čakali pred kostolom, lebo nevedeli, kam som zmizla. A tak trochu som to nevedela ani ja. Tento kostol sa po slovensky volá Sv. Peter v okovách a okrem krásneho náhrobku pápeža Júlia II. sú tam uložené okovy, v ktorých bol "údajne" väznený sv.Peter. Ten istý príbeh. Kľakla som si a počúvala, čo Duch hovorí. A on hovoril a odovzdával mi dedičstvo muža, ktorý bol ochotný hovoriť zo zjavenia aj keď to znamenalo, že išiel proti svojmu dovtedajšiemu učeniu. Poslušnosť Duchu bola pre neho ale viac, ako zaužívané "pravdy". Boli to veľmi silné momenty a ja som akosi zabudla sledovať čas. To je ale asi v Ríme bežné. Jednoducho sa zapozeráte, započúvate, zahĺbite a stratíte pojem o čase. To mesto je predsa večné. 

Cesta ku Koloseu.

Boli sme pozrieť aj otca Františka. Pokorného služobníka, ktorý miluje svoju cirkev. Možno niekde tam a možno jednoducho na všetkých tých "svätých" miestach mi dochádzalo, že viac ako obdivovateľ umenia je zo mňa pútnik. Nebola som tam sama, bola som s celkom veľkou partou. Igor bol náš sprievodca ako turistický, tak aj duchovný. Jedno ráno nám to vysvetlil. Ľudia odjakživ chodia na púte, aby si uvedomili, že celý tento život je len púťou. A je dobré, ak cestujú v skupinách, lebo si uvedomia, že na tejto púti nikdy nie sú sami a musia sa vedieť aj prispôsobiť spoločenstvu. To som nečakala. Nešla som tam na púť. Mal to byť len výlet. Explorovanie, oddych a užívanie si krás. Bola to púť, ktorá do mňa zasiala veľa semiačok pre celý rok. Tam na tých schodoch Otec hovoril o zrelosti. Najlepšie na tom je, že mi to povedal po anglicky a ja som si nebola istá, čo to slovo presne znamená. Maturity. Dnes to viem. Je to zrelosť. Zrelosť, ktorá prichádza časom, skúsenosťami a rozhodnutiami. Počiatkom múdrosti je bázeň pred Pánom. 

Epický Rím. Plný epiky. Nekonečna príbehov.

PS: ešte na toto som zabudla. pred rokom som predsa len o Ríme písala. písala trošku inak, ale rovnako úprimne:  http://www.webjournal.sk/clanok/5418/vidiet-rim-a-chciet-ho-vidiet-znova

Máme právo na hranice

Hranice. Ani neviem, ako dlho už nad touto témou v hlave premýšľam. Písala som o stopách. A mám pocit, že so stopami súvisia hranice. Lebo ako každý moment môjho bytia zanecháva stopu, tieto stopy sa vyskytujú na nejakých územiach. Na územiach ohraničených hranicami.

Hranica štátu. Hranica rodiny. Hranica večného ľadu. Hranica atmosféry. Hranica vkusu. Hranica humoru. Hranica výskytu. Hranica zmeny skupenstva. 

V hlave sa vraciam späť k tomu týždňu, keď som na Baštovej videla Bánove fotky. A v Primaciálnom paláci tie ďalšie zo Slovak Press Photo. O fragmentoch, o stopách, ktoré zanechávajú tí, ktorí utekajú cez hranice. A rozmýšľala som veľa, či v dnešnom svete ešte má zmysel hovoriť o hraniciach. Túžime po globalizácii. Global village. Túžime po svete zjednotenom a integrovanom, plnom slobody a liberálnosti. A tak si myslíme, že je prirodzené upúšťať z hraníc, že vlastne práve to je to, čo nás robí viac ľuďmi. Je ľudskejšie držať hranicu otvorenú a dovoliť ostantým nekontrolvatenľe vstupovať. Veď to predsa ptrebujú. A len hlupák je ten, kto povie, že hranice by sme mali kontrolovať...

Asi som ju už na blog pridávala. Whatever. Moja obľúbená. Hranica Švajčiarska a Nemecka.

Hranice hranice, priznajte sa, aj tak ste ako prvé mali v hlave hranice vzťahové, osobné. Áno , bolo obdobie, keď aj toto bolo pre mňa veľkou otázkou. Kde je moja hranica? Kam som až ochotná zájsť? Kam som až ochotná dovoliť druhým vstúpiť? Veľa som premýšľala a počúvala. A počula som: Nauč sa najskôr spravovať sám seba, až potom sa môžeš stať človekom, ktorý bude vedieť spravovať druhých...spravovať firmu, spravovať štát. A veľmi ma dostalo, keď som raz „náhodou“ mala možnosť ísť na prednášku o manipulácii, zenužívaní a stanovovaní správnych hraníc. Dostalo ma to. Kresťan hovorí iným kresťanom, že môžu povedať nie. Že je v súlade s Bibliou, keď sebou nenechajú zametať. Že je to Božia vôľa pre náš život, aby sme si vážili seba samého.

Uvedomila som si a učím sa, že je zdravé a dobré, keď mám svoje hranice. Keď neprikývnem každému na všetko, keď nebudem vo vzťahoch, ktoré ma dlhodobo zraňujú a poviem, že určité veci viac nechcem vo svojom živote tolerovať. Veľmi sa mi páčil poznatok toho, že kedykoľvek ustanovujem hranicu, musím to človeku „na druhej strane“ vykomunikovať. A.k.a. ak viac napríklad nie som ochotná znášať reakcie nejakého človeka, tak mu to proste po lopate poviem, vysvetlím mu príčiny svojho správania a dám mu možnosti na zmenu správania. Pokiaľ nie je ochotný pristúpiť na žiadne z navrhovaných riešení, poviem mu, že sa s nám nejaký čas nebudem baviť. Odstup musíme vždy zaujať s čistým srdcom – ani z hnevu, ani z pomsty. Jednoducho mám právo určiť si hranice, vyjadriť si sebaúctu. S láskou, s múdrosťou a pokorou. V pravde.

Okná a dvere. Hranice domova. Máme právo ich otvoriť, aj zavrieť. 

Na druhej strane, potrebujem vážiť si hranice druhých ľudí. Nemôžem druhých citovo vydierať a manipulovať ich rozhodnutia. Ak vidím, že sú pod tlakom, poviem im, aby si nechali veci prejsť hlavou, aby mohli v pokoji popremýšľať o svojom rozhodnutí. Napríklad ja osobne veľmi nerada ľudí do niečoho nútim. Preto sa aj neviem veľmi pýtať. Neviem dávať ľuďom nekonečné otázky, pretože sa držím zásady, že ak mi niečo chcú povedať, tak mi to povedia a ak mi niečo nechcú povedať, tak to budem tolerovať. Je to ich hranica. Samozrejme, pokiaľ s niekým budujem blízky vzťah, tak túžim vytvárať v tomto vzťahu bezpčené prostredie, v ktorom mi bude zdieľať aj osobnejšie veci. Ale to je o budovaní puta, o investíciách a budovaní dôvery. Lenže myslím si, že takéto by mali byť vzťahy. Nemali by byť o manipulácii, keď jeden zo vzťahu svojvoľne berie veci do svojich rúk, predbieha toho druhého v rozhodnutiach, určuje hranice a postupuje tak v neúcte. Myslím, že by sme si mali pravdivo a odvážne komunikovať naše hranice – aj keď to možno nie je vždy pohodlné a riskujeme tým, že ak tomu druhému niečo nedovolíme, urazí sa a bude nás mať menej rád. Ale be honest, vzťah, v ktorom sa bojíš hovoriť o svojich hraniciach ťa skôr či neskôr zaženie do kúta. Máš právo vyjadriť si sebaúctu.

Hranica je čiara oddeľujúca dva (administratívne) celky. Hranica určuje vlastnícke pomery. Určuje kto má kde vládu, a kde už nie. Hranice nám pomáhajú určovať čo komu patrí a kto za čo nesie zodpovednosť.

Mohla by som ešte dlho písať. O tom, že dnešná spoločnosť vo všeobecnosti neobľubuje hranice. Že sa mažú morálne hranice, kultúrne hranice a v mnohých oblastiach aj vekové hranice. Mažú sa hranice hodnôt a mnohí túžia aj po tom, aby sa zmazali hranice štátov. Lenže. Tí, ktorí sa cítia byť bezmocní vyjadriť si sebaúctu sa tak stávajú zmanipulovanými. Stráca sa sebaúcta s ňou sa stráca aj úcta. Liberálnosť nado všetko! Rastie manipulácia jedincov, manipulácia verejnou mienkou. Ak je tvoj hlas slabý, je bezvýznamný. V mene liberálnej globalizovanej spoločnosti hovoríme, že sloboda znamená zmazanie všetkých hraníc. Ale čo ak sloboda znamená silu určiť si, ale aj akceptovať cudzie hranice? ..... Myslím si, že hranice by sme mali určovať a kontrolovať. Mali by sme byť dobrí správcovia.

Zmocni sa víťazstva!

Pozerala som film, v ktorom Jana z Arku dobýjala hrad. Plná odhodlania a až šialene rozhodnutá vziať si víťazstvo, ktoré jej patrí, bojovala, sekala okolo seba mečom a nezastavil ju ani zásah do ramena. Spomalil, ale akonáhle sa prebrala, zdvihla sa a bojovala ďalej. Vedela, že víťazstvo je v jej rukách a s rozhodnutím držala v ruke francúzsku vlajku. Hneď ako sa dostala na hradby pevnosti, vztýčila vlajku a o bitke bolo rozhodnuté. Strhla vlajku nepriateľov a dala všetkým naokolo vedieť, kto je novým pánom hradu.

Páčil sa mi ten film. Páčilo sa mi, ako sa jej pýtali, prečo by práve ona mala ísť bojovať, keď kráľ má predsa k dispozácii stovky dobre vycvičených vojakov. Mužov. Ona argumentovala po svojom „Ale ja mám guráž!“ Áno, to bolo presne to, s čím dobyla ten hrad. A ja som si v tej chvíli uvedomila, čo urobila. Uprostred lietajúcich šípov , rynčiacich mečov a udierajúcich sa brnení zdvihla vlajku a bitka zrazu ustala. Nikdy predtým som si to neuvedomila. Hneď som sa otočila na ocka s otázkou: „To už je po bitke? Stačilo, že zdvihla vlajku? Je to ako v tých hrách, ktoré hrávame?“

Fotky z Ríma. Lebo Rimania sú podľa mňa tí, ktorí sa vedeli zmocniť svojho víťazstva.

Lebo úrpimne, mám veľmi rada vlajkové vojny a veľmi dobre poznám ten zúfalý pocit, keď si vravím, že my máme predsa lepší tím a lepšie pozície a lepšie strieľame a zrazu sa tam zjaví jeden rýchly bežec, ktorý vztýči svoju vlajku. Je po bitke. Je po dobre rozbehnutom útoku, po krásnych stratégiách a nepomôže mi už vzdorovito kričať, že my sme silnejší. Je to jedno. Vlajka bola vztýčená a s ňou bol aj jasne určený víťaz.

  Nepotrebujeme niekedy len guráž? Rozbehnúť sa uprostred bitky s vlajkou v ruke a bežať si po svoje víťazstvo? Možno nás cestou zasiahne šíp a my v bolestiach padneme k zemi. Ale potom môžeme zas povstať, neustávať vo vášni a odhodlaní, biť sa do posledného momentu, zašpiniť si tvár aj ruky, utrpieť škaredé rany, ale napokon sa vyšplhať na hradby nepriateľovej pevnosti a vztýčiť vlajku víťazstva. Možno by som mala radšej trénovať šprint, ako sa snažiť o vytrvalostné behy. Lebo ak chceš vztýčiť vlajku víťazstva, musíš byť pripravený vyvinúť v jednom momente obrovské úsilie a vydať zo seba veľa sily.

Ako napríklad kráľ Vittorio Emanuele II., zjednotiteľ Talianska. Vyhral a spojil roztrieštené kráľovstvá. 

Možno sú okolo teba vojaci, ktorí roky vytrvalo bojujú. Obliehajú pevnosti a oslabujú nepriateľa. Ale boja sa. Nie sú si istí, ako bitka dopadne. Možno táto bitka potrebuje práve teba. Potrebuje, aby si vzala do ruky vlajku, rozbehla sa a bola ochotná bežať v prvej línii, bojovala a vztýčila vlajku. Možno si ako Jana a vieš, že Boh už veľmi dávno povedal: Je dokonané. Víťaz už je jasný. Len treba tých, ktorí majú guráž zdvihnúť vlajku víťazstva.

A páči sa mi, že víťazstvá vedeli aj náležite osláviť. Vytesali ich do kameňa, aby sa na ne myslelo aj o stovky rokov neskôr. Nie je toto to víťazné myslenie?

Stopy | Traces

Everywhere we've been,  we have been leaving traces. | Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Veľa veľa mi to hlávkou behá. Často si to pospevujem. Premýšľam. Teším sa. Občas sa mi chce plakať. Občas sa cítim bezmocne a inokedy odhodlane. Prejsť ďalšie miesta a zanechať ďalšie stopy. Prejsť niektoré miesta aspoň tisíckrát, aby z nich nikdy nič nevymazalo moju stopu. Stretávať ľudí, v ktorých životoch chcem zanechať stopu a ktorí chcem, aby zanechali stopu v tom mojom. A hlavne. Cítim sa odhodlane sledovať jedinú Stopu, niekedy príliš jemnú, ale tú jedinú, ktorú sa oplatí nasledovať.

Neviem kedy a kde, ale viem, že raz som priajala do svojho života myšlienku o tom, že keď odchádzame od niektorých ľudí, ostane nám na perách úsmev. Keď sme stretli toho, kto nás naozaj potešil, kto prišiel s otvoreným srdcom. Chcela by som byť takým človekom. Chcela by som, aby keď sa otočím a odkráčam, ostával na perách ľudí, s ktorými som sa stretla usadený úsmev. Aby im bolo pekne. Aby to bola stopa, podľa ktorej ma budete môcť nájsť.

A tiež asi nikdy nezabudnem, ako nám to raz povedal Hudson. Na miestach, ktorými ste prešli, ostali za vami biele žiarivé stopy. Ak aj máte pocit, že sa nič nestalo, len tým, že ste tam boli, sa niečo stalo. Možno neviditeľné. Ale zanechali ste stopu.

Tak si to tak predstavujem. Vesmír stôp. Ako keď sa pozerám na letecké trasy. To isté vo svete neviditeľnom. Stretnutia a vzťahy, miesta a ich príbehy. Vesmíri, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú a mestá, ktoré si pamätajú. Ľudia, ktorí sa pomáhajú aj tí, ktorí ďaleko nedovidia.

Myslím na Andreja Bána. Hej. Spievala som si túto pesničku vo svojej hlávke a myslela na problémy môjho malého života. A potom som ich uvidela. Ľudí zanechávajúcich stopy pri preskakovaní hraničných plotov. Ľudí zanechávajúcich stopy na maličkých územiach určených vysídlencom. Ľudí, ktorých domovi sa zrazu stali inými štátmi a ktorých domovmi sa stali iné štáty. Humanitárne katastrofy a vojenské konflikty. Ľudia, ktorí sa boja ľudí. Ľudia, ktorí nežijú ako ľudia. Stopy po nich sú často poškodené čierne člny a oranžové vesty. Stopy po nich sú opustené domovy a útržky ich vlastnej identity ukradnuté kdesy na ceste. Kráčajú, ale ich stopa akoby slabla.

Tie stopy sú kadejaké. A niekedy je príliš ťažké ich rozmotať a zistiť, kde vlastne sa to všetko začalo kaziť. Kde bola aká stopa preťatá zrazu, náhle a hrozivo a potom akýmsi zvláštnym spôsobom obnovená. A neviem, ako sa stopy lásky menia na stopy nenávisti a stopy života na stopy smrti. Ale deje sa to. Ľudia vyrastajú a z malých radostných dietok sa stávajú ľudia plní strachu, hnevu a odhodlania bojovať. Myslím, že preto, lebo niekto zanechal v ich životoch stopu. Nie zrovna radostnú. A oni nevedia, kto je ich skutočný nepriateľ, tak len bezhlavo bojujú na všetky strany. Ich stopy sú divoké a niekedy len tak zrazu skončia. A vlastne zanechajú stopu. Silnú. Boľavú.

Pokiaľ to len môžem ovplyvniť, chcem žiť taký život, že budem hrdá na miesta, na ktorých som mohla zanechať stopu. Chcem sa raz s hrdosťou pozrieť na mapu môjho života. Chcem zanechávať stopy, ktoré budú v životoch ľudí stále živé a budú ich samých oživovať. Proti smrti asi môžem bojovať jedine životom.

Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.

Kráčjame tak, aby sme rozospievali mesto a zanechali stopy Lásky.