Máme právo na hranice

Hranice. Ani neviem, ako dlho už nad touto témou v hlave premýšľam. Písala som o stopách. A mám pocit, že so stopami súvisia hranice. Lebo ako každý moment môjho bytia zanecháva stopu, tieto stopy sa vyskytujú na nejakých územiach. Na územiach ohraničených hranicami.

Hranica štátu. Hranica rodiny. Hranica večného ľadu. Hranica atmosféry. Hranica vkusu. Hranica humoru. Hranica výskytu. Hranica zmeny skupenstva. 

V hlave sa vraciam späť k tomu týždňu, keď som na Baštovej videla Bánove fotky. A v Primaciálnom paláci tie ďalšie zo Slovak Press Photo. O fragmentoch, o stopách, ktoré zanechávajú tí, ktorí utekajú cez hranice. A rozmýšľala som veľa, či v dnešnom svete ešte má zmysel hovoriť o hraniciach. Túžime po globalizácii. Global village. Túžime po svete zjednotenom a integrovanom, plnom slobody a liberálnosti. A tak si myslíme, že je prirodzené upúšťať z hraníc, že vlastne práve to je to, čo nás robí viac ľuďmi. Je ľudskejšie držať hranicu otvorenú a dovoliť ostantým nekontrolvatenľe vstupovať. Veď to predsa ptrebujú. A len hlupák je ten, kto povie, že hranice by sme mali kontrolovať...

Asi som ju už na blog pridávala. Whatever. Moja obľúbená. Hranica Švajčiarska a Nemecka.

Hranice hranice, priznajte sa, aj tak ste ako prvé mali v hlave hranice vzťahové, osobné. Áno , bolo obdobie, keď aj toto bolo pre mňa veľkou otázkou. Kde je moja hranica? Kam som až ochotná zájsť? Kam som až ochotná dovoliť druhým vstúpiť? Veľa som premýšľala a počúvala. A počula som: Nauč sa najskôr spravovať sám seba, až potom sa môžeš stať človekom, ktorý bude vedieť spravovať druhých...spravovať firmu, spravovať štát. A veľmi ma dostalo, keď som raz „náhodou“ mala možnosť ísť na prednášku o manipulácii, zenužívaní a stanovovaní správnych hraníc. Dostalo ma to. Kresťan hovorí iným kresťanom, že môžu povedať nie. Že je v súlade s Bibliou, keď sebou nenechajú zametať. Že je to Božia vôľa pre náš život, aby sme si vážili seba samého.

Uvedomila som si a učím sa, že je zdravé a dobré, keď mám svoje hranice. Keď neprikývnem každému na všetko, keď nebudem vo vzťahoch, ktoré ma dlhodobo zraňujú a poviem, že určité veci viac nechcem vo svojom živote tolerovať. Veľmi sa mi páčil poznatok toho, že kedykoľvek ustanovujem hranicu, musím to človeku „na druhej strane“ vykomunikovať. A.k.a. ak viac napríklad nie som ochotná znášať reakcie nejakého človeka, tak mu to proste po lopate poviem, vysvetlím mu príčiny svojho správania a dám mu možnosti na zmenu správania. Pokiaľ nie je ochotný pristúpiť na žiadne z navrhovaných riešení, poviem mu, že sa s nám nejaký čas nebudem baviť. Odstup musíme vždy zaujať s čistým srdcom – ani z hnevu, ani z pomsty. Jednoducho mám právo určiť si hranice, vyjadriť si sebaúctu. S láskou, s múdrosťou a pokorou. V pravde.

Okná a dvere. Hranice domova. Máme právo ich otvoriť, aj zavrieť. 

Na druhej strane, potrebujem vážiť si hranice druhých ľudí. Nemôžem druhých citovo vydierať a manipulovať ich rozhodnutia. Ak vidím, že sú pod tlakom, poviem im, aby si nechali veci prejsť hlavou, aby mohli v pokoji popremýšľať o svojom rozhodnutí. Napríklad ja osobne veľmi nerada ľudí do niečoho nútim. Preto sa aj neviem veľmi pýtať. Neviem dávať ľuďom nekonečné otázky, pretože sa držím zásady, že ak mi niečo chcú povedať, tak mi to povedia a ak mi niečo nechcú povedať, tak to budem tolerovať. Je to ich hranica. Samozrejme, pokiaľ s niekým budujem blízky vzťah, tak túžim vytvárať v tomto vzťahu bezpčené prostredie, v ktorom mi bude zdieľať aj osobnejšie veci. Ale to je o budovaní puta, o investíciách a budovaní dôvery. Lenže myslím si, že takéto by mali byť vzťahy. Nemali by byť o manipulácii, keď jeden zo vzťahu svojvoľne berie veci do svojich rúk, predbieha toho druhého v rozhodnutiach, určuje hranice a postupuje tak v neúcte. Myslím, že by sme si mali pravdivo a odvážne komunikovať naše hranice – aj keď to možno nie je vždy pohodlné a riskujeme tým, že ak tomu druhému niečo nedovolíme, urazí sa a bude nás mať menej rád. Ale be honest, vzťah, v ktorom sa bojíš hovoriť o svojich hraniciach ťa skôr či neskôr zaženie do kúta. Máš právo vyjadriť si sebaúctu.

Hranica je čiara oddeľujúca dva (administratívne) celky. Hranica určuje vlastnícke pomery. Určuje kto má kde vládu, a kde už nie. Hranice nám pomáhajú určovať čo komu patrí a kto za čo nesie zodpovednosť.

Mohla by som ešte dlho písať. O tom, že dnešná spoločnosť vo všeobecnosti neobľubuje hranice. Že sa mažú morálne hranice, kultúrne hranice a v mnohých oblastiach aj vekové hranice. Mažú sa hranice hodnôt a mnohí túžia aj po tom, aby sa zmazali hranice štátov. Lenže. Tí, ktorí sa cítia byť bezmocní vyjadriť si sebaúctu sa tak stávajú zmanipulovanými. Stráca sa sebaúcta s ňou sa stráca aj úcta. Liberálnosť nado všetko! Rastie manipulácia jedincov, manipulácia verejnou mienkou. Ak je tvoj hlas slabý, je bezvýznamný. V mene liberálnej globalizovanej spoločnosti hovoríme, že sloboda znamená zmazanie všetkých hraníc. Ale čo ak sloboda znamená silu určiť si, ale aj akceptovať cudzie hranice? ..... Myslím si, že hranice by sme mali určovať a kontrolovať. Mali by sme byť dobrí správcovia.