Takže po prvé. Bola som v Ríme. Pred viac ako rokom. Fotila som na analóg. Fotky som si bola zobrať tento mesiac. O Ríme som nepísala. Hovorila som o ňom veľa. Naposledy Miške a Simke, keď tam išli. A uvedomila som si, že si toho vlastne mega veľa pamätám. A že sa mi ten čas tam veľmi páčil. Takže skúsim povyťahovať z hlávky nejaké tie higlights.
 |
| Už chápeš prečo som to nazvala epický Rím? Neveľa fotiek bolo dobrých, ale táto bola epická. |
Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Maturovala som z dejín umenia (yeaaars ago), odmalička som sedávala na koberci zahĺbená do Pijoanových Dejín umenia a veľmi som túžila vidieť všetky tie krásy. V lete 2014 som veľmi chcela ísť do Ríma. Za odmenu po štátkach a možno aj nejak tak pre radosť. Ale nebolo s kým a keďže som to nikomu nechcela vnucovať, tak som si odložila peniažky a o tomto sne som iba rozprávala. A jedného dňa mi kamoš napísal, že s partou idú do Ríma a nejaké miesto sa uvoľnilo, či nechcem ísť tiež. Keď mi napísal predpokladané náklady, bolo to presne toľko, koľko som mala odložených v mojej vkladnej knižke na poličke (životopis sv.Terezky). Je to náhoda? Ja myslím, že nie. Ale poďme ďalej. Bolo to uprostred zimného skúškového. Bola som v Brne. Lebo som umierala a strašne som chcela niekam vypadnúť. Tak som poobede sadla na vlak do Brna. A tam som sa to dozvedela. Po návrate do Blavky som sa ďalej učila na skúšky a akosi mimochodom sme si s Mišou kúpili letenky. To bol pekný deň. U nej slnko svieti oveľa viac ako u nás. Lebo naša izba je otočená do dvora (Okno do dvora btw super film). Takže skúšky done, letenky kúpené, zbalila som tašku, kúpila filmy a hej hou ide sa!
 |
| Kúsok odtiaľ sme bývali. Termini. Veľkolepá. Lebo Rímska. |
S väčšinou ľudí, s ktorými som letela, som sa nepoznala. Moja podmienka bola, že sa zoznámime v dutyfree zone. Dodržal to iba Peter. A za to si ho ja ohromne vážim. Peter je inak super parťák. Hoci to nedáva otvorene najavo, je to jeden hipster s vyberaným alternatívnym vkusom a záľubou v kvalitke. Tichý a pokorný srdcom. Dobre rozmýšľa, dobre sa s ním rozpráva. A robí super kvízy. Toľko vsuvka. Príbeh pokračuje. Bol to môj prvý let v živote. Bavilo ma to. Celý ten výlet ma bavil. Asi to nejdem dopodrobna opisovať, aj keď možno by som mohla...chcelo by sa ti to čítať? Každopádne. Bývali sme blízunko pri Termini, čo bola veľká výhoda. Na veľa miest sme sa dostali peši a hneď v prvý večer sme mohli ísť na prechádzku ku Koloseu. Veľmi sa mi to tam páčilo. A bolo to presne ako v pijoankách :) Traianov stĺp aj samotné Foro Traiano. /ríbehy vytesané do kameňa, lebo história bude taká, akú si ju napíšeš. Krása! Nechcem trepať čo sa ako volá, ale tuším tam bol aj monument Viktora Emmanuela a to vyzeralo tiež celkom epicky.
 |
| Obloha nad Rímom. Pekná. |
Pochodili sme milión pamiatok, veď v Ríme kam vkročíš, tam je ukrytá história. Super voľba bola ísť do Ríma v januári. Myslím, že tak max do apríla je to tam fajn, ale náš sprievodca Igor hovoril, že od mája z Ríma odchádza, kto môže. Je tam vtedy neskutočne teplo a nie je zrovna radosť chodiť celý deň po meste. V januári to ale bolo fajn, turistov bolo iba veľa, ale nie mega veľa a počasie bolo príjemné. Až na občasný dážď.
Ale späť k pointe. Do Ríma som išla ako obdivovateľ umenia. Veľmi som túžila vidieť všetky klasiky - Pantheón, Baziliku Sv.Petra a v nej Michelangelovu Pietu, náhrobok pápeža Júlia II., Bramanteho kostolík, Koloseum, Anjelský hrad. Vidieť krásy impéria - či už Rímskeho, alebo Vatikánskeho. Ale najviac vo mne ostali zapečatené chvíle na Scala santa pri Lateráne. Schody, po ktorých vraj kráčal Ježiš. Najviac sa do mňa vpísali miesta, ktorými vraj kráčali apoštoli, kde umierali kresťania v prvých storočiach aby krvou vydalis svedectvo o svojej viere aj miesta, kde boli pokrstení prví kresťania po Milánskom editke.
 |
| Kvalita zrvona nevyšla. Landscape ale i tak pekná. |
Hej, po tých pár dňoch mi bolo smiešne z toho, čo všetko sa "údajne" kade kde stalo. Údajne tie schody (Scala Santa) tam dala priviesť iniciatívna Helena a boli to schody, po ktorých kráčal Ježiš, keď si išiel po rozsudok k Pontiovi Pilátovi. A úrpimne, veľmi pochybujem, že to bolo naozaj schodisko dovezené z Jeruzalema a naozaj po ňom kedysi prešiel Ježiš. Ale je mi to úplne jedno. Nikto mi nikdy nevezme to, čo som tam zažila. Ako by Nikča povedala, je to jedna premodlená obývačka. Je to miesto, na ktorom stovky rokov ľudia pokľaknú a kľačiačky stúpajú k vrchu tohoto schodiska. Áno, kľačiačky po schodoch a cestou sa modlíte. Bol to veľmi silný zážitok a už na siedmom schode som mala pocit, že úroveň Božej prítomnosti je tak veľká, že to asi ďalej nedám. Z našej plánovanej max 15 minútovej zastávky sa vykľulo celkom pekné zdržanie. Ale ani trochu mi to nevadí. Ďalším skvelým miestom bola Bazilika Sv.Pavla za hradbami, v ktorej sú uložené okovy, v ktorých bol údajne väznený sv.Pavol. Zase raz, I don't care, či to naozaj boli jeho okovy, alebo nie. Ale tam na tom mieste je ukryté dedičstvo Pavlovského ohňa. Verte mi, alebo nie, ja som ho cítila. Dedičstvo muža, ktorého vášeň pre Toho, ktorého stretol cestou do Damasku, nikdy nezhasla. Dedičstvo muža, ktorý bol nespočetne veľa krát vydaný na zabitie, ale až na jeden príprad z toho vždy vyviazol živý. Dedičstvo muža, ktorý bol ochotný riskovať všetko pre to, aby sa šírilo meno Ježiš. Ďalšou vzácnou krátkou zastávkou bol kostol San Pietro in Vincoli. Iba sme tam na chvíľku vbehli. A potom ma kamoši čakali pred kostolom, lebo nevedeli, kam som zmizla. A tak trochu som to nevedela ani ja. Tento kostol sa po slovensky volá Sv. Peter v okovách a okrem krásneho náhrobku pápeža Júlia II. sú tam uložené okovy, v ktorých bol "údajne" väznený sv.Peter. Ten istý príbeh. Kľakla som si a počúvala, čo Duch hovorí. A on hovoril a odovzdával mi dedičstvo muža, ktorý bol ochotný hovoriť zo zjavenia aj keď to znamenalo, že išiel proti svojmu dovtedajšiemu učeniu. Poslušnosť Duchu bola pre neho ale viac, ako zaužívané "pravdy". Boli to veľmi silné momenty a ja som akosi zabudla sledovať čas. To je ale asi v Ríme bežné. Jednoducho sa zapozeráte, započúvate, zahĺbite a stratíte pojem o čase. To mesto je predsa večné.
 |
| Cesta ku Koloseu. |
Boli sme pozrieť aj otca Františka. Pokorného služobníka, ktorý miluje svoju cirkev. Možno niekde tam a možno jednoducho na všetkých tých "svätých" miestach mi dochádzalo, že viac ako obdivovateľ umenia je zo mňa pútnik. Nebola som tam sama, bola som s celkom veľkou partou. Igor bol náš sprievodca ako turistický, tak aj duchovný. Jedno ráno nám to vysvetlil. Ľudia odjakživ chodia na púte, aby si uvedomili, že celý tento život je len púťou. A je dobré, ak cestujú v skupinách, lebo si uvedomia, že na tejto púti nikdy nie sú sami a musia sa vedieť aj prispôsobiť spoločenstvu. To som nečakala. Nešla som tam na púť. Mal to byť len výlet. Explorovanie, oddych a užívanie si krás. Bola to púť, ktorá do mňa zasiala veľa semiačok pre celý rok. Tam na tých schodoch Otec hovoril o zrelosti. Najlepšie na tom je, že mi to povedal po anglicky a ja som si nebola istá, čo to slovo presne znamená. Maturity. Dnes to viem. Je to zrelosť. Zrelosť, ktorá prichádza časom, skúsenosťami a rozhodnutiami. Počiatkom múdrosti je bázeň pred Pánom.
 |
| Epický Rím. Plný epiky. Nekonečna príbehov. |
PS: ešte na toto som zabudla. pred rokom som predsa len o Ríme písala. písala trošku inak, ale rovnako úprimne: http://www.webjournal.sk/clanok/5418/vidiet-rim-a-chciet-ho-vidiet-znova
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára