Zmocni sa víťazstva!

Pozerala som film, v ktorom Jana z Arku dobýjala hrad. Plná odhodlania a až šialene rozhodnutá vziať si víťazstvo, ktoré jej patrí, bojovala, sekala okolo seba mečom a nezastavil ju ani zásah do ramena. Spomalil, ale akonáhle sa prebrala, zdvihla sa a bojovala ďalej. Vedela, že víťazstvo je v jej rukách a s rozhodnutím držala v ruke francúzsku vlajku. Hneď ako sa dostala na hradby pevnosti, vztýčila vlajku a o bitke bolo rozhodnuté. Strhla vlajku nepriateľov a dala všetkým naokolo vedieť, kto je novým pánom hradu.

Páčil sa mi ten film. Páčilo sa mi, ako sa jej pýtali, prečo by práve ona mala ísť bojovať, keď kráľ má predsa k dispozácii stovky dobre vycvičených vojakov. Mužov. Ona argumentovala po svojom „Ale ja mám guráž!“ Áno, to bolo presne to, s čím dobyla ten hrad. A ja som si v tej chvíli uvedomila, čo urobila. Uprostred lietajúcich šípov , rynčiacich mečov a udierajúcich sa brnení zdvihla vlajku a bitka zrazu ustala. Nikdy predtým som si to neuvedomila. Hneď som sa otočila na ocka s otázkou: „To už je po bitke? Stačilo, že zdvihla vlajku? Je to ako v tých hrách, ktoré hrávame?“

Fotky z Ríma. Lebo Rimania sú podľa mňa tí, ktorí sa vedeli zmocniť svojho víťazstva.

Lebo úrpimne, mám veľmi rada vlajkové vojny a veľmi dobre poznám ten zúfalý pocit, keď si vravím, že my máme predsa lepší tím a lepšie pozície a lepšie strieľame a zrazu sa tam zjaví jeden rýchly bežec, ktorý vztýči svoju vlajku. Je po bitke. Je po dobre rozbehnutom útoku, po krásnych stratégiách a nepomôže mi už vzdorovito kričať, že my sme silnejší. Je to jedno. Vlajka bola vztýčená a s ňou bol aj jasne určený víťaz.

  Nepotrebujeme niekedy len guráž? Rozbehnúť sa uprostred bitky s vlajkou v ruke a bežať si po svoje víťazstvo? Možno nás cestou zasiahne šíp a my v bolestiach padneme k zemi. Ale potom môžeme zas povstať, neustávať vo vášni a odhodlaní, biť sa do posledného momentu, zašpiniť si tvár aj ruky, utrpieť škaredé rany, ale napokon sa vyšplhať na hradby nepriateľovej pevnosti a vztýčiť vlajku víťazstva. Možno by som mala radšej trénovať šprint, ako sa snažiť o vytrvalostné behy. Lebo ak chceš vztýčiť vlajku víťazstva, musíš byť pripravený vyvinúť v jednom momente obrovské úsilie a vydať zo seba veľa sily.

Ako napríklad kráľ Vittorio Emanuele II., zjednotiteľ Talianska. Vyhral a spojil roztrieštené kráľovstvá. 

Možno sú okolo teba vojaci, ktorí roky vytrvalo bojujú. Obliehajú pevnosti a oslabujú nepriateľa. Ale boja sa. Nie sú si istí, ako bitka dopadne. Možno táto bitka potrebuje práve teba. Potrebuje, aby si vzala do ruky vlajku, rozbehla sa a bola ochotná bežať v prvej línii, bojovala a vztýčila vlajku. Možno si ako Jana a vieš, že Boh už veľmi dávno povedal: Je dokonané. Víťaz už je jasný. Len treba tých, ktorí majú guráž zdvihnúť vlajku víťazstva.

A páči sa mi, že víťazstvá vedeli aj náležite osláviť. Vytesali ich do kameňa, aby sa na ne myslelo aj o stovky rokov neskôr. Nie je toto to víťazné myslenie?