Veľa veľa mi to hlávkou behá. Často si to pospevujem. Premýšľam. Teším sa. Občas sa mi chce plakať. Občas sa cítim bezmocne a inokedy odhodlane. Prejsť ďalšie miesta a zanechať ďalšie stopy. Prejsť niektoré miesta aspoň tisíckrát, aby z nich nikdy nič nevymazalo moju stopu. Stretávať ľudí, v ktorých životoch chcem zanechať stopu a ktorí chcem, aby zanechali stopu v tom mojom. A hlavne. Cítim sa odhodlane sledovať jedinú Stopu, niekedy príliš jemnú, ale tú jedinú, ktorú sa oplatí nasledovať.
Neviem kedy a kde, ale viem, že raz som priajala do svojho života myšlienku o tom, že keď odchádzame od niektorých ľudí, ostane nám na perách úsmev. Keď sme stretli toho, kto nás naozaj potešil, kto prišiel s otvoreným srdcom. Chcela by som byť takým človekom. Chcela by som, aby keď sa otočím a odkráčam, ostával na perách ľudí, s ktorými som sa stretla usadený úsmev. Aby im bolo pekne. Aby to bola stopa, podľa ktorej ma budete môcť nájsť.
A tiež asi nikdy nezabudnem, ako nám to raz povedal Hudson. Na miestach, ktorými ste prešli, ostali za vami biele žiarivé stopy. Ak aj máte pocit, že sa nič nestalo, len tým, že ste tam boli, sa niečo stalo. Možno neviditeľné. Ale zanechali ste stopu.
Tak si to tak predstavujem. Vesmír stôp. Ako keď sa pozerám na letecké trasy. To isté vo svete neviditeľnom. Stretnutia a vzťahy, miesta a ich príbehy. Vesmíri, ktoré sa schádzajú a rozchádzajú a mestá, ktoré si pamätajú. Ľudia, ktorí sa pomáhajú aj tí, ktorí ďaleko nedovidia.
Myslím na Andreja Bána. Hej. Spievala som si túto pesničku vo svojej hlávke a myslela na problémy môjho malého života. A potom som ich uvidela. Ľudí zanechávajúcich stopy pri preskakovaní hraničných plotov. Ľudí zanechávajúcich stopy na maličkých územiach určených vysídlencom. Ľudí, ktorých domovi sa zrazu stali inými štátmi a ktorých domovmi sa stali iné štáty. Humanitárne katastrofy a vojenské konflikty. Ľudia, ktorí sa boja ľudí. Ľudia, ktorí nežijú ako ľudia. Stopy po nich sú často poškodené čierne člny a oranžové vesty. Stopy po nich sú opustené domovy a útržky ich vlastnej identity ukradnuté kdesy na ceste. Kráčajú, ale ich stopa akoby slabla.
Tie stopy sú kadejaké. A niekedy je príliš ťažké ich rozmotať a zistiť, kde vlastne sa to všetko začalo kaziť. Kde bola aká stopa preťatá zrazu, náhle a hrozivo a potom akýmsi zvláštnym spôsobom obnovená. A neviem, ako sa stopy lásky menia na stopy nenávisti a stopy života na stopy smrti. Ale deje sa to. Ľudia vyrastajú a z malých radostných dietok sa stávajú ľudia plní strachu, hnevu a odhodlania bojovať. Myslím, že preto, lebo niekto zanechal v ich životoch stopu. Nie zrovna radostnú. A oni nevedia, kto je ich skutočný nepriateľ, tak len bezhlavo bojujú na všetky strany. Ich stopy sú divoké a niekedy len tak zrazu skončia. A vlastne zanechajú stopu. Silnú. Boľavú.
Pokiaľ to len môžem ovplyvniť, chcem žiť taký život, že budem hrdá na miesta, na ktorých som mohla zanechať stopu. Chcem sa raz s hrdosťou pozrieť na mapu môjho života. Chcem zanechávať stopy, ktoré budú v životoch ľudí stále živé a budú ich samých oživovať. Proti smrti asi môžem bojovať jedine životom.
Všade, kde sme boli, zanechali sme stopy.
Kráčjame tak, aby sme rozospievali mesto a zanechali stopy Lásky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára